Moc na tácke

Moc na tácke

Často mi píšu subinky aj dominanti. Ich správy nesú rovnakú, naliehavú otázku: „Nana, ako je možné, že z tvojich poviedok cítiť tak neuveriteľne silnú, čistú otrokársku dušu? Ako to docieliť? Čo robiť a čomu sa, preboha, vyhnúť?“ Práve táto ich zvedavosť, úprimnosť a občas aj hlboká stratenosť ma priviedli k tomu, aby som zobrala pero a napísala tieto riadky. Chcem vám otvoriť dvere do sveta, ktorý je mojím domovom už od mojich sedemnástich rokov. Za ten čas som si prešla všetkým. Ochutnala som raj, no prežila som aj čisté peklo. Vyskúšala som nespočetne veľa vecí a stretla desiatky dominantov, Pánov, subov aj subiniek. Na to, aby som dnes mohla stáť s hlavou hore, som musela prejsť tŕnistou cestou plnou pádov. Preto si dnes dovoľujem písať tieto riadky – nie ako teóriu z učebnice, ale ako úprimnú spoveď vlastnej duše.


Môj emocionálny stav je dnes pevný a vyrovnaný, no táto stabilita bola draho vykúpená. Pramení z hlbokého, absolútneho puta, ktoré mám so svojím Pánom. Náš vzťah nie je o chladných príkazoch a slepom plnení úloh. Je to najčistejšia forma bezpečia a porozumenia, akú som kedy zažila. On pozná každé skryté zákutie mojej duše – aj tie najtemnejšie komnaty, ktoré pred celým svetom zamykám. Práve vďaka tomu, že ma dokáže prečítať bez jediného slova a chráni moje zraniteľné vnútro, môžem pred ním padnúť na kolená s pocitom absolútnej slobody.

To ma napĺňa posvätným pokojom. No keď sa pozriem okolo seba, vidím, ako tragicky ľudia túto hĺbku obchádzajú.
Predstavte si hru na kráľa. Na tróne sedí muž s korunou, vydáva príkazy a všetci sa pred ním klaňajú. No ak sa pozriete bližšie, zistíte, že ten trón stojí na ramenách človeka pod ním. Ak sa ten človek pohne, kráľ padá. Presne takto funguje psychológia BDSM.

Navonok vidíme prísneho Pána a poslušnú subinku. V skutočnosti je však subinka tou najdôležitejšou, najodvážnejšou a paradoxne najviac podceňovanou postavou celého príbehu. Ona nie je bezbranná obeť. Ona je tá, ktorá celú scénu vôbec dovolila.

V našej spoločnosti sa podriadenosť mylne zamieňa so slabosťou. Aký obrovský omyl!

Byť subinkou si vyžaduje extrémnu psychickú odolnosť. Predstavte si, že vezmete svoje najhlbšie strachy, svoje nahé, zraniteľné ja, položíte ho na striebornú tácku a poviete inému človeku: „Tu máš. Dávam ti nad sebou absolútnu moc. Verím, že ma nezničíš.“ To nie je slabosť. To je ten najvyšší, priam šialený prejav odvahy.

Subinka je stredom celého tohto vesmíru, pretože bez jej súhlasu je Pán len mužom, čo hovorí do prázdna. Pánova moc nie je jeho vlastná – je to dar, ktorý mu ona každú sekundu znova a znova požičiava. A je to dar, ktorý dokáže jediným záchranným slovom v sekunde vytrhnúť späť.

Prečo je potom vo svete BDSM toľko zranených duší? Prečo subinky tak často narážajú na stenu, za ktorou strácajú schopnosť dôverovať?

Odpoveď poznám z vlastných jaziev. Dôvera je v tomto svete platidlom s najvyššou hodnotou, a ak ju investujete do nesprávnego človeka, psychicky zbankrotujete. Subinka má prirodzene citlivé radary na emócie. Keď sa však ocitne v rukách niekoho, kto si cez predstieranú dominanciu len lieči vlastné komplexy menejcennosti, nastáva katastrofa.

Stačí, ak Pán raz neprečíta jej skrytý strach. Stačí, ak ignoruje jej tiché volanie alebo zneužije jej odovzdanosť na kŕmenie svojho sebeckého ega.
V tej sekunde sa magický svet mení na traumatickú pascu. Naučiť sa znova dôverovať po takomto sklamaní je ako prežiť vážnu autohaváriu – vaše telo a myseľ si zapamätajú tú bolesť a nabudúce vás jednoducho odmietnu pustiť do rovnakého auta.
Tento problém dnes navyše znásobuje povrchná popkultúra. Ľudia sa nesmierne radi oháňajú veľkými slovami. Na internetových fórach sa hrajú slovný futbal: „Ja som Pán, ja som Master, ja som subinka, ja som otrokyňa.“ No málokto z týchto instantných hrdinov pozná skutočný význam týchto pojmov. Zamieňajú si nálepky s reálnou zrelosťou.

Mnohí takzvaní „Páni“ sú v skutočnosti len zakomplexovaní agresori. Neuvedomujú si, že medzi Pánom a čistým sadistom je priepastný rozdiel. Pán je závislý od kontroly a zodpovednosti – jeho drogou je riadenie dynamiky a ochrana subinky. Sadista je naopak závislý od bolesti a utrpenia – jemu stačí ten konkrétny moment, kedy tečú slzy a koža červenie, hlboké psychické vedenie ho nemusí zaujímať. K čistému sadistovi preto patrí skôr otrokyňa než subinka.

A aký je vlastne rozdiel medzi nimi?

Kým subinka odovzdáva kontrolu iba v rámci ohraničenej hry a po nej odchádza žiť svoj nezávislý civilný život, otrokyňa odovzdáva kľúče od svojej existencie natrvalo. Je to životný štýl 24/7, kde Pán rozhoduje o jej čase, oblečení aj spánku.

Mnoho dievčat sa dnes pasuje do roly otrokýň, pretože hľadajú únik pred zodpovednosťou za vlastný život, no pri prvom reálnom príkaze, ktorý im nevonia, sa zrútia. Nevedia, že skutočné otroctvo nie je estetická póza na fotke, ale tvrdá, každodenná psychická práca.

A aby toho nebolo málo, tento svet ponúka ešte jeden fascinujúci paradox. Čistý submisívny človek totiž môže byť zároveň sadistom. Takzvaný „sadistický bottom“ je subinka, ktorá na priamy rozkaz svojho Pána vezme do ruky bič a spôsobí mu bolesť. Psychologicky je stále na kolenách, pretože len plní cudziu vôľu, no fyzicky prežíva čisté sadistické vzrušenie.

Čo teda delí obyčajného muža s bičom od skutočného, pravého Pána?

Pravý Pán vie, že dominancia nie je výsada, ale obrovská služba. Jeho najsilnejšou zbraňou nie sú putá, ale brutálna emocionálna inteligencia a absolútna sebaregulácia. Musí vedieť čítať medzi riadkami i všimnúť si, kedy subinka stuhla inak ako zvyčajne. Pravý Pán sa nepozná podľa toho, ako tvrdo vie udrieť, ale podľa toho, ako jemne dokáže objať a upokojiť subinku v rámci po-hernej starostlivosti (aftercare), keď adrenalín opadne a ona padá do emocionálneho vákua.

Ja sama som v tomto svete zažila peklo aj raj. Boli časy, kedy som padala na dno a myslela si, že môj vysnívaný partner už nikdy nepríde. Verila som, že môj dokonalý Pán neexistuje nikde inde, iba v mojej vlastnej hlave.
A vtedy prišiel. Dorazil v inom tele a v úplne inom veku, než som si kedy predstavovala, ale dorazil a nekompromisne vykopol dvere svojou rozhodnosťou. Vykopol tie moje pomaly, ale isto sa zatvárajúce dvere a ukázal mi, že to, čo som doteraz považovala za nedosiahnuteľnú fantáziu, môže byť hmatateľnou realitou. Ukázal mi, že Pán môže byť prísny, nechutne sadistický, a zároveň neuveriteľne nežný, citlivý, chápavý a vnímavý.

Áno, dá sa čítať medzi riadkami! Dá sa z totálneho ticha počuť ten najtichší krik o pomoc! Dá sa potešiť subinku a ja kričím do celého sveta: Páni, potešte nás! Pretože my vám na tej tácke odovzdávame úplne všetko – celé naše telo aj s dušou. A čo za to chceme späť? Rešpekt? Úctu? Pocit absolútneho bezpečia a vedomie, že už nikdy, naozaj nikdy v tomto šialenom svete nie sme samé?

Ja sama o sebe viem, že som otrokyňa. Pre mňa je režim 24/7 presne tým, čo ma vnútorne napĺňa. A nie, nie som otrokyňou len vtedy, keď mi to vyhovuje alebo keď svieti slnko. Mám pevný celodenný režim, aj keď mi doma všetko padá na hlavu, aj keď mám toľko povinností, že neviem, čo skôr. Ten režim tu jednoducho je, je pevne nastavený a jeho porušenie má svoje jasné, neúprosné dôsledky – však, pán krotiteľ?

Mám 31 rokov a konečne sa cítim dokonale. Mám Pána, mam Sadistu, mám Daddyho, mám Kamaráta, mám spriaznenú Dušu... a to všetko v jednom jedinom človeku.

Či je u nás vždy všetko len ružové? Zďaleka nie. Ale od toho sme predsa ľudia, aby sme si všetko na rovinu vykomunikovali a spoločne hľadali riešenia. Nehľadajme dôvody, prečo sa niečo nedá, ale hľadajme riešenia, ako sa to dá.


A teraz píšem priamo vám – subinky a otrokyne, subíci a otroci.

Ste neskutočne silní, dokonalí a nesmierne odvážni! Máte v sebe obrovskú vnútornú silu, keď dokážete vziať svoju vlastnú dušu, položiť ju na tácku a podať ju niekomu, komu veríte – alebo aspoň komu tak veľmi veriť chcete a zúfalo sa o to snažíte. Ste oveľa silnejší, než si sami myslíte, a to aj vtedy, keď sa vám občas niečo nepodarí, alebo keď sa nesprávate zakaždým dokonale. Hlavu hore! Všetko zlé, čím si prejdeme, nás len posilní. Urobte zo seba tú najlepšiu možnú variantu!

Držím vám všetkým palce a objímam vás. Pretože v dnešnej dobe plnej cynizmu a pretvárky je samotná odvaha veriť a chcieť niekomu bezbranne dôverovať tým najväčším, najkrajším luxusom.

Vaša Nana