Posted 1.10.2026 by Steffanie_Corvina in Lezdom
Pocit moci, ktorý ma zalial, keď som klikla na tlačidlo „Odoslať registráciu“, bol doslova opojný.
Prednáška, ako písali na webstránke, nebola len pre študentov, ale aj pre odbornú verejnosť a ľudí z biznisu. A keďže som pracovala v poisťovni, zaregistrovala som sa ako hosť z korporátnej sféry a zaplatila poplatok.
Zákaz-nezákaz, zajtra budem v tej aule. V posteli ma táto myšlienka na zakázanú blízkosť a moju malú rebéliu neskutočne vzrušovala.
Videla som ju pred očami – chladnú, nedosiahnuteľnú, na pódiu, v tom svojom dokonalom kostýme, ako ovláda celú miestnosť.
Ruka mi automaticky skĺzla pod okraj bavlnených tangáčov. Prsty mi zvlhli a pri predstave jej prísneho pohľadu som sa rýchlymi, zbesilými pohybmi priviedla k intenzívnemu, až zúfalému orgazmu. Medzitým som potichu, opakovane šepkala jej meno... Mishell... och, Mishell… Bola som do nej bezhlavo zamilovaná, chorobne namotaná. V mojej hlave neexistovala iná realita než tá, že Mishell ma musí milovať rovnako a že nakoniec opustí svoj chladný svet, aby bola len so mnou a len pre mňa do konca života.
S týmto majetníckym, triumfálnym úsmevom a po rýchlej sprche som konečne zaspala.
Ráno ma zobudil čistý adrenalín. Stála som pred svojím slávnym vstavaným šatníkom a nerozmýšľala som nad tým, čo sa páči mne, ale nad tým, čo spôsobí, že si ma v tej aule všimne!
Každý jeden kus oblečenia musel prejsť filtrom: „Čo by na mne chcela vidieť Mishell?“
Vybrala som si set červených čipkovaných tangáčov a podprsenky, ktorý som od nej dostala na narodeniny, aj keď som vedela, že v aule ich neuvidí – ale podľa plánu ich mala uvidieť v kancelárii po prednáške. Áno, bola som pripravená ponúknuť jej svoje telo kedykoľvek a kdekoľvek.
Navrch som si dala elegantnú blúzku s hlbším výstrihom a tesnú čiernu sukňu. Čierne silonky a vysoké opätky len priviedli môj outfit k dokonalosti. Bola som presvedčená, že v tomto sexy oblečení mi nebude vedieť odolať!
Keď som sa maľovala, v zrkadle som nevidela len ženu. Videla som tam sexuálny objekt, videla som inštinkt divokej šelmy, ktorá loví svoju korisť! Až na to, že som nechcela Mishell zožrať, ale vylízat jej pusu a aj zadok...
„Vylížem ťa, ty suka... ty dominantná su-u-ka... Budem jazdiť na strap-one... na Mishellinom strap-o-neee...“ – spievala som si pre seba, kým som si nanášala rúž na pery...
Posledný „check“ v zrkadle!
„...a ide sa... ideme počúvať o psychológii burzy a potom ideme lízať čerstvo oholenú pusu...“ – v duchu.
Žmurkla som na seba do zrkadla a zavolala si taxík!
Vysadil ma pred univerzitou, srdce mi búšilo až niekde v hrdle. Vošla som do obrovskej, stupňovitej prednáškovej auly.
Bolo tam plno ľudí – študenti, muži v drahých oblekoch, investori, ľudia z biznisu. Sadla som si do stredného radu, trochu na bok, aby som mala dokonalý výhľad, no zároveň splynula s davom.
A potom vošla ona. Profesorka Mishell. A bola mega sexy... Čierny kostým, vlasy, vysoké opätky... no strácala som hlavu!
V aule okamžite zavládlo ticho, akoby do nej naraz vošlo samotné slnko aj mráz.
Vyžarovala z nej taká brutálna psychologická sila a dominancia, až sa mi zatočila hlava. Mishell si ma nevšimla. Prešla k rečníckemu pultu, zapla mikrofón a bez akéhokoľvek úvodu začala prednášať. Jej hlboký, melodický a sebavedomý hlas sa niesol priestorom.
„Dámy a páni, vitajte,“ prehovorila chladne a profesionálne. „Témou dnešnej prednášky je Psychológia trhu: Ako udržať emócie na uzde pri obchodovaní na burze a ako si osvojiť životný štýl úspešného investora.“
Pre Mishell to bola čisto profesionálna prednáška. Hovorila stovkám ľudí o algoritmoch, grafoch a peniazoch. Ale ja som tam sedela, hltala každé jedno jej slovo a vo vnútri som umierala. Pre mňa to nebolo o burze.
Moja fixácia premenila každú jej vetu na skrytý kód o našom vzťahu. Čítala som medzi riadkami a prepisovala si jej prednášku podľa svojej zúfalej túžby.
„Burza a akciový trh sú miesta, kde prežijú len tí, ktorí dokážu úplne odpojiť svoje ego a emócie,“ hovorila Mishell, kým prechádzala po pódiu. „Najväčšou chybou začínajúcich obchodníkov je mánia a okamžitá fixácia na jeden jediný obchod. Myslia si, že ten obchod ich zachráni, že tu bude s nimi navždy a že celý svet sa točí len okolo neho. To je však nebezpečná ilúzia. Ak do obchodovania vnesiete hysterické emócie a očakávania, trh vás bez milosti zničí.“
„Hovorí o mne,“ pomyslela som si a prstami som si silno stlačila stehno.
„Hovorí o mojej včerajšej scéne. Varuje ma, že moja žiarlivosť a to, ako na nej visím, nás môže zničiť. Chce, aby som sa upokojila, pretože ma nechce stratiť.“
„Úspešné obchodovanie si vyžaduje špecifický životný štýl a psychohygienu,“ pokračovala Mishell. „Musíte na to ísť postupne, pomaly, krok za krokom. Nemôžete staviť všetko na jednu kartu hneď v prvý deň. Skutočne silný investor vie, že budovanie niečoho trvalého a stabilného si vyžaduje čas a disciplínu. Akonáhle začnete príliš tlačiť na pílu a vynucovať si okamžité výsledky, strácate kontrolu. A strata kontroly znamená koniec.“
V mojej hlave sa tie slová preložili do tej najsladšej nádeje. „Chce ma! Mishell ma naozaj chce, len na to musí ísť pomaly a postupne. Buduje medzi nami niečo trvalé a pevné, preto si drží odstup. Skúša moju disciplínu. Nie je to ignorácia, je to jej stratégia, ako ma naučiť pravidlá hry.“
„Emócie na burze sú ako toxická závislosť,“ sekala vetu za vetou Mishell, kým celá aula počúvala plná fascinácie. „Ak nedokážete rešpektovať nezávislosť trhu a jeho vlastné tempo, zhoríte. Ticho a odstup nie sú prejavom nezáujmu o obchod – je to strategický nástroj na získanie nadhľadu a zamedzenie chybe. Kto nerešpektuje hranice trhu, nemá v tomto odbore čo robiť.“
Srdce mi zbesilo búšilo pod bielou blúzkou. Cítila som sa ako nahá, hoci som bola úplne oblečená. Mishell na pódiu analyzovala grafy na obrovskej obrazovke, hovorila o riadení rizika a chladnom rozume, ale ja som v tom videla len nás dve. Naše včerajšie ticho, jej chladná správa o tretej poobede... to všetko zrazu dávalo zmysel. Netrestala ma; ona ma len vychovávala. Učila ma, ako byť partnerkou pre ženu jej kalibru.
Sedela som tam, úplne paralyzovaná jej prítomnosťou, presvedčená, že hoci hovorí k celému svetu, táto prednáška v skutočnosti patrí len mne.
Prednáška sa skončila. Aula vybuchla do hromového potlesku, ľudia uznanlivo prikyvovali a ja som tam sedela so srdcom v hrdle a s červenou čipkou, ktorá ma pálila na pokožke. Mishell s absolútnym, chladným pokojom vypla prezentáciu, napila sa vody z pohára a do mikrofónu oznámila, že otvára priestor na otázky z publika.
V tej istej sekunde sa mi v hlave niečo preplo. Moja mánia, tá toxická závislosť, ma úplne ovládla. Kašľať na jej zákaz od tretej poobede. Chcela som, aby tie jej červené pery hovorili priamo ku mne.
Chcela som ju vyprovokovať, strhnúť z nej tu profesorskú masku priamo pred stovkami ľudí. Zdvihla som ruku.
Hosťka s bezdrôtovým mikrofónom zamierila priamo ku mne. Vstala som, vypla hrudník v tej bielej blúzke a pripútala na ňu zrak.
„Profesorka, ako ste povedali, najväčšie straty na burze často prichádzajú z porušenia vlastných pravidiel,“ prehovorila som, dych sa mi triasol, no hlas znel odvážne. „Ale čo ak tie pravidlá poruším zámerne, pretože to situácia vyžaduje, a vďaka tomu kroku môžem získať oveľa viac, než kedy som pravidlá neignorovala?“
V aule zavládlo ticho. Pár chlapov v oblekoch sa otočilo, aby si ma pozreli. Mishell sa pomaly oprela rukami o rečnícky pult a pozrela priamo na mňa. Žiadne prekvapenie na jej tvári. Len ten jej ľadový, hlboký pohľad plný brutálnej psychologickej prevahy.
„Sama ste si odporovala vo svojej otázke, slečna!“ sekla Mishell do mikrofónu tak chladne, že mi po chrbte prebehol mráz. „Emócie existujú, ale nesmú prevziať kormidlo. Najlepší obchodníci nie sú tí najagresívnejší. Sú to tí najtrpezlivejší.“
Ty suka, blesklo mi hlavou, kým mi tvár zalialo horúčavo. Pred všetkými ma nazvala hysterickou a netrpezlivou. Jednoducho ma odstavila ako nejakú podriadenú chuderu. Hosťka mi už chcela vziať mikrofón, ale ja som ho pevne zovrela v dlani. Moja posadnutosť ma hnala ďalej. Odmietala som ustúpiť.
„Ďalšia otázka,“ vyprskla som drzo, ignorujúc pravidlá diskusie. „Povedzme, že Burza predstavuje Dominantnú stranu. Ak sa nejaký čas nič nedeje, ako mám ako obchodník reagovať?“
Použila som slovo Dominantná. V tej slušnej, korporátnej aule to muselo znieť ako blesk z jasného neba. Chcela som jej poslať jasný kód, chcela som ju prinútiť priznať našu hru. Mishell sa však nenechala vyviesť z miery ani o milimeter. Tvár jej zostala ako z kameňa, no v očiach jej bleskol ten slávny, chladný výsmech, ktorý ma bolel viac než facka.
„A táto otázka opäť nie je relevantná!“ odpovedala Mishell, pričom jej hlas sa niesol aulou s takou autoritou, až som takmer uskočila. „Dominantná strana nie je zlá, dominant vedie! A vy sa musíte naučiť na to reagovať.“
A tými slovami ma úplne zrušila. „Ďalšia otázka, prosím,“ dodala bez toho, aby sa na mňa znova pozrela.
Sadla som si späť na stoličku, nohy sa mi triasli vo vysokých opätkách a mechanicky som podala mikrofón späť hosťke. Na lícach mi horel oheň, celé telo mi pulzovalostrašným ponížením. Verejne ma zničila. Pred stovkami investorov zo mňa spravila neschopnú, hysterickú hus, ktorá sa pýta nerelevantné otázky.
No kým ma to poníženie pálilo, niekde hlboko vo vnútri ma to neskutočným, zvráteným spôsobom vzrušovalo. Jej chlad, jej psychická sila, tá absolútna dominancia, s ktorou ma fackovala pred všetkými... to všetko ma k nej pripútavalo ešte viac.
„Ty psychopatická, profesorská suka...“ pošepkala som v duchu, kým som si pod stolom rukou upravovala tesnú čiernu sukňu.
„Takže takto to chceš? Dominant vedie a ja sa musím naučiť reagovať? Fajn, Pani. Lekcia pochopená... Jednoducho ma lámeš a vychovávaš. Ale táto hra sa nekončí v aule. Počkám ťa na chodbe, alebo ja neviem kde, a ty sa budeš sústrediť len na mňa! Budem jazdiť na tom tvojom strap-onovom pekle a tá tvoja čerstvo oholená profesorská pusa bude dnes tak vyjedená, že ti až silikóny vyskočia.“
Zbalila som si veci, vstala a s tou najurazenejšou, no najodhodlanejšou tvárou som vyšla z auly rovno ku jej ružovému BMW!
Duppala som vysokými opätkami po dlažbe univerzitnej chodby tak silno, že sa ľudia otáčali. Bolo mi to úplne jedno. V hlave mi neustále pulzovala jej veta: „Dominantná strana vedie a vy sa musíte naučiť na to reagovať.“
„Fajn, ty suka, ja ti ukážem, ako viem reagovať,“ mrmlala som si cez zuby, keď som zbiehala po schodoch do podzemnej garáže.
Keď sa za mnou zabuchli ťažké požiarne dvere, obklopilo ma známe dymové ticho a chlad. A tam stál. Jej neprehliadnuteľné, provokatívne ružové BMW. Presne to isté, ktoré ma včera nechalo stáť úplne samotnú... a potom som musela ponižujúco šliapať na autobus.
Prešla som k nemu, hodila kabelku na kapotu a chrbát som oprela o dvere vodiča. Prekrížila som ruky na hrudi, sugestívne pokrčila jednu nohu v čiernej silonke a nahodila ten najurazenejší, no najodhodlanejší pohľad, akého som bola schopná. Pokožka ma pálila pod blúzkou; červená čipka ma svrbela nadržanou netrpezlivosťou a hnevom.
Vedela som, že sem skôr či neskôr musí prísť. A bola som pripravená na všetko.
Buď ma zničí priamo na tomto mieste, alebo sa tento luxusný ružový stroj do piatich minút začne hojdať od toho, ako ju tu vyjem!
Zostala som stáť v tme a nehybne zízala na dvere výťahu, z ktorých sa mala každú chvíľu vynoriť profesorka Mishell.
Desať minút, dvadsať... a nič. Už som sa začínala nudiť; verila som, že sa odohrá romanticko-dramatický scenár, podľa ktorého sa žena môjho srdca objaví pri aute, pobozká ma a budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme...
To sa však nestalo.
Asi po tridsiatich minútach som jej poslala správu: „Verne teba čakám pri tvojom BMW.“
Odoslať. Hypnotizovala som obrazovku, ale neodpovedala. Až po 5 minútach text...
„Hneď som tam,“ napísala späť!
„Hneď som tam,“ prečítala som si správu nahlas s gramatickou grimasou... „už si tu mala byť dávno.“
Sadla som si tam, opretá o kapotu. Medzitým autá prichádzali a odchádzali. Ale Mishell nikde.
Asi o dvadsať minút sa stal zázrak; objavila sa. Ale počkať... nie je sama. Kráča s ňou nejaká blondína a smejú sa. Zjavne je niečo veľmi smiešne.
Kúsok od auta sa rozlúčili, pobozkali sa na líce, popriali si pekný zvyšok dňa a rozišli sa, jedna doľava, druhá doprava.
„Prečo ku mne nie si takáto milá?“ – moja žiarlivosť začala znova ožívať!
„Ja som k tebe tiež veľmi milá, Rose! Nevidíš to?“ – a ani sa na mňa nepozrela, len otvorila kufor a hodila dnu laptop.
„Nie, nevidím. Žiarlim!“ – a ako som jej to oznámila, nohy sa mi triasli neistotou. Nevidela som, čo si môžem dovoliť!
„Sadaj do auta, chcem byť na klinike čím skôr,“ – a už štartovala motor.
Obbehla som auto, otvorila dvere a sadla si vedľa nej. „A budeme tam dlho?“
„Áno, mám ešte pacientov.“
„Tak prečo ma tam berieš?“ – spýtala som sa úprimne prekvapená a hodila na ňu vytreštený pohľad.
„To sa dozvieš až tam, Rose,“ – a znova ma odsekla.
Prednáška, ako písali na webstránke, nebola len pre študentov, ale aj pre odbornú verejnosť a ľudí z biznisu. A keďže som pracovala v poisťovni, zaregistrovala som sa ako hosť z korporátnej sféry a zaplatila poplatok.
Zákaz-nezákaz, zajtra budem v tej aule. V posteli ma táto myšlienka na zakázanú blízkosť a moju malú rebéliu neskutočne vzrušovala.
Videla som ju pred očami – chladnú, nedosiahnuteľnú, na pódiu, v tom svojom dokonalom kostýme, ako ovláda celú miestnosť.
Ruka mi automaticky skĺzla pod okraj bavlnených tangáčov. Prsty mi zvlhli a pri predstave jej prísneho pohľadu som sa rýchlymi, zbesilými pohybmi priviedla k intenzívnemu, až zúfalému orgazmu. Medzitým som potichu, opakovane šepkala jej meno... Mishell... och, Mishell… Bola som do nej bezhlavo zamilovaná, chorobne namotaná. V mojej hlave neexistovala iná realita než tá, že Mishell ma musí milovať rovnako a že nakoniec opustí svoj chladný svet, aby bola len so mnou a len pre mňa do konca života.
S týmto majetníckym, triumfálnym úsmevom a po rýchlej sprche som konečne zaspala.
Ráno ma zobudil čistý adrenalín. Stála som pred svojím slávnym vstavaným šatníkom a nerozmýšľala som nad tým, čo sa páči mne, ale nad tým, čo spôsobí, že si ma v tej aule všimne!
Každý jeden kus oblečenia musel prejsť filtrom: „Čo by na mne chcela vidieť Mishell?“
Vybrala som si set červených čipkovaných tangáčov a podprsenky, ktorý som od nej dostala na narodeniny, aj keď som vedela, že v aule ich neuvidí – ale podľa plánu ich mala uvidieť v kancelárii po prednáške. Áno, bola som pripravená ponúknuť jej svoje telo kedykoľvek a kdekoľvek.
Navrch som si dala elegantnú blúzku s hlbším výstrihom a tesnú čiernu sukňu. Čierne silonky a vysoké opätky len priviedli môj outfit k dokonalosti. Bola som presvedčená, že v tomto sexy oblečení mi nebude vedieť odolať!
Keď som sa maľovala, v zrkadle som nevidela len ženu. Videla som tam sexuálny objekt, videla som inštinkt divokej šelmy, ktorá loví svoju korisť! Až na to, že som nechcela Mishell zožrať, ale vylízat jej pusu a aj zadok...
„Vylížem ťa, ty suka... ty dominantná su-u-ka... Budem jazdiť na strap-one... na Mishellinom strap-o-neee...“ – spievala som si pre seba, kým som si nanášala rúž na pery...
Posledný „check“ v zrkadle!
„...a ide sa... ideme počúvať o psychológii burzy a potom ideme lízať čerstvo oholenú pusu...“ – v duchu.
Žmurkla som na seba do zrkadla a zavolala si taxík!
Vysadil ma pred univerzitou, srdce mi búšilo až niekde v hrdle. Vošla som do obrovskej, stupňovitej prednáškovej auly.
Bolo tam plno ľudí – študenti, muži v drahých oblekoch, investori, ľudia z biznisu. Sadla som si do stredného radu, trochu na bok, aby som mala dokonalý výhľad, no zároveň splynula s davom.
A potom vošla ona. Profesorka Mishell. A bola mega sexy... Čierny kostým, vlasy, vysoké opätky... no strácala som hlavu!
V aule okamžite zavládlo ticho, akoby do nej naraz vošlo samotné slnko aj mráz.
Vyžarovala z nej taká brutálna psychologická sila a dominancia, až sa mi zatočila hlava. Mishell si ma nevšimla. Prešla k rečníckemu pultu, zapla mikrofón a bez akéhokoľvek úvodu začala prednášať. Jej hlboký, melodický a sebavedomý hlas sa niesol priestorom.
„Dámy a páni, vitajte,“ prehovorila chladne a profesionálne. „Témou dnešnej prednášky je Psychológia trhu: Ako udržať emócie na uzde pri obchodovaní na burze a ako si osvojiť životný štýl úspešného investora.“
Pre Mishell to bola čisto profesionálna prednáška. Hovorila stovkám ľudí o algoritmoch, grafoch a peniazoch. Ale ja som tam sedela, hltala každé jedno jej slovo a vo vnútri som umierala. Pre mňa to nebolo o burze.
Moja fixácia premenila každú jej vetu na skrytý kód o našom vzťahu. Čítala som medzi riadkami a prepisovala si jej prednášku podľa svojej zúfalej túžby.
„Burza a akciový trh sú miesta, kde prežijú len tí, ktorí dokážu úplne odpojiť svoje ego a emócie,“ hovorila Mishell, kým prechádzala po pódiu. „Najväčšou chybou začínajúcich obchodníkov je mánia a okamžitá fixácia na jeden jediný obchod. Myslia si, že ten obchod ich zachráni, že tu bude s nimi navždy a že celý svet sa točí len okolo neho. To je však nebezpečná ilúzia. Ak do obchodovania vnesiete hysterické emócie a očakávania, trh vás bez milosti zničí.“
„Hovorí o mne,“ pomyslela som si a prstami som si silno stlačila stehno.
„Hovorí o mojej včerajšej scéne. Varuje ma, že moja žiarlivosť a to, ako na nej visím, nás môže zničiť. Chce, aby som sa upokojila, pretože ma nechce stratiť.“
„Úspešné obchodovanie si vyžaduje špecifický životný štýl a psychohygienu,“ pokračovala Mishell. „Musíte na to ísť postupne, pomaly, krok za krokom. Nemôžete staviť všetko na jednu kartu hneď v prvý deň. Skutočne silný investor vie, že budovanie niečoho trvalého a stabilného si vyžaduje čas a disciplínu. Akonáhle začnete príliš tlačiť na pílu a vynucovať si okamžité výsledky, strácate kontrolu. A strata kontroly znamená koniec.“
V mojej hlave sa tie slová preložili do tej najsladšej nádeje. „Chce ma! Mishell ma naozaj chce, len na to musí ísť pomaly a postupne. Buduje medzi nami niečo trvalé a pevné, preto si drží odstup. Skúša moju disciplínu. Nie je to ignorácia, je to jej stratégia, ako ma naučiť pravidlá hry.“
„Emócie na burze sú ako toxická závislosť,“ sekala vetu za vetou Mishell, kým celá aula počúvala plná fascinácie. „Ak nedokážete rešpektovať nezávislosť trhu a jeho vlastné tempo, zhoríte. Ticho a odstup nie sú prejavom nezáujmu o obchod – je to strategický nástroj na získanie nadhľadu a zamedzenie chybe. Kto nerešpektuje hranice trhu, nemá v tomto odbore čo robiť.“
Srdce mi zbesilo búšilo pod bielou blúzkou. Cítila som sa ako nahá, hoci som bola úplne oblečená. Mishell na pódiu analyzovala grafy na obrovskej obrazovke, hovorila o riadení rizika a chladnom rozume, ale ja som v tom videla len nás dve. Naše včerajšie ticho, jej chladná správa o tretej poobede... to všetko zrazu dávalo zmysel. Netrestala ma; ona ma len vychovávala. Učila ma, ako byť partnerkou pre ženu jej kalibru.
Sedela som tam, úplne paralyzovaná jej prítomnosťou, presvedčená, že hoci hovorí k celému svetu, táto prednáška v skutočnosti patrí len mne.
Prednáška sa skončila. Aula vybuchla do hromového potlesku, ľudia uznanlivo prikyvovali a ja som tam sedela so srdcom v hrdle a s červenou čipkou, ktorá ma pálila na pokožke. Mishell s absolútnym, chladným pokojom vypla prezentáciu, napila sa vody z pohára a do mikrofónu oznámila, že otvára priestor na otázky z publika.
V tej istej sekunde sa mi v hlave niečo preplo. Moja mánia, tá toxická závislosť, ma úplne ovládla. Kašľať na jej zákaz od tretej poobede. Chcela som, aby tie jej červené pery hovorili priamo ku mne.
Chcela som ju vyprovokovať, strhnúť z nej tu profesorskú masku priamo pred stovkami ľudí. Zdvihla som ruku.
Hosťka s bezdrôtovým mikrofónom zamierila priamo ku mne. Vstala som, vypla hrudník v tej bielej blúzke a pripútala na ňu zrak.
„Profesorka, ako ste povedali, najväčšie straty na burze často prichádzajú z porušenia vlastných pravidiel,“ prehovorila som, dych sa mi triasol, no hlas znel odvážne. „Ale čo ak tie pravidlá poruším zámerne, pretože to situácia vyžaduje, a vďaka tomu kroku môžem získať oveľa viac, než kedy som pravidlá neignorovala?“
V aule zavládlo ticho. Pár chlapov v oblekoch sa otočilo, aby si ma pozreli. Mishell sa pomaly oprela rukami o rečnícky pult a pozrela priamo na mňa. Žiadne prekvapenie na jej tvári. Len ten jej ľadový, hlboký pohľad plný brutálnej psychologickej prevahy.
„Sama ste si odporovala vo svojej otázke, slečna!“ sekla Mishell do mikrofónu tak chladne, že mi po chrbte prebehol mráz. „Emócie existujú, ale nesmú prevziať kormidlo. Najlepší obchodníci nie sú tí najagresívnejší. Sú to tí najtrpezlivejší.“
Ty suka, blesklo mi hlavou, kým mi tvár zalialo horúčavo. Pred všetkými ma nazvala hysterickou a netrpezlivou. Jednoducho ma odstavila ako nejakú podriadenú chuderu. Hosťka mi už chcela vziať mikrofón, ale ja som ho pevne zovrela v dlani. Moja posadnutosť ma hnala ďalej. Odmietala som ustúpiť.
„Ďalšia otázka,“ vyprskla som drzo, ignorujúc pravidlá diskusie. „Povedzme, že Burza predstavuje Dominantnú stranu. Ak sa nejaký čas nič nedeje, ako mám ako obchodník reagovať?“
Použila som slovo Dominantná. V tej slušnej, korporátnej aule to muselo znieť ako blesk z jasného neba. Chcela som jej poslať jasný kód, chcela som ju prinútiť priznať našu hru. Mishell sa však nenechala vyviesť z miery ani o milimeter. Tvár jej zostala ako z kameňa, no v očiach jej bleskol ten slávny, chladný výsmech, ktorý ma bolel viac než facka.
„A táto otázka opäť nie je relevantná!“ odpovedala Mishell, pričom jej hlas sa niesol aulou s takou autoritou, až som takmer uskočila. „Dominantná strana nie je zlá, dominant vedie! A vy sa musíte naučiť na to reagovať.“
A tými slovami ma úplne zrušila. „Ďalšia otázka, prosím,“ dodala bez toho, aby sa na mňa znova pozrela.
Sadla som si späť na stoličku, nohy sa mi triasli vo vysokých opätkách a mechanicky som podala mikrofón späť hosťke. Na lícach mi horel oheň, celé telo mi pulzovalostrašným ponížením. Verejne ma zničila. Pred stovkami investorov zo mňa spravila neschopnú, hysterickú hus, ktorá sa pýta nerelevantné otázky.
No kým ma to poníženie pálilo, niekde hlboko vo vnútri ma to neskutočným, zvráteným spôsobom vzrušovalo. Jej chlad, jej psychická sila, tá absolútna dominancia, s ktorou ma fackovala pred všetkými... to všetko ma k nej pripútavalo ešte viac.
„Ty psychopatická, profesorská suka...“ pošepkala som v duchu, kým som si pod stolom rukou upravovala tesnú čiernu sukňu.
„Takže takto to chceš? Dominant vedie a ja sa musím naučiť reagovať? Fajn, Pani. Lekcia pochopená... Jednoducho ma lámeš a vychovávaš. Ale táto hra sa nekončí v aule. Počkám ťa na chodbe, alebo ja neviem kde, a ty sa budeš sústrediť len na mňa! Budem jazdiť na tom tvojom strap-onovom pekle a tá tvoja čerstvo oholená profesorská pusa bude dnes tak vyjedená, že ti až silikóny vyskočia.“
Zbalila som si veci, vstala a s tou najurazenejšou, no najodhodlanejšou tvárou som vyšla z auly rovno ku jej ružovému BMW!
Duppala som vysokými opätkami po dlažbe univerzitnej chodby tak silno, že sa ľudia otáčali. Bolo mi to úplne jedno. V hlave mi neustále pulzovala jej veta: „Dominantná strana vedie a vy sa musíte naučiť na to reagovať.“
„Fajn, ty suka, ja ti ukážem, ako viem reagovať,“ mrmlala som si cez zuby, keď som zbiehala po schodoch do podzemnej garáže.
Keď sa za mnou zabuchli ťažké požiarne dvere, obklopilo ma známe dymové ticho a chlad. A tam stál. Jej neprehliadnuteľné, provokatívne ružové BMW. Presne to isté, ktoré ma včera nechalo stáť úplne samotnú... a potom som musela ponižujúco šliapať na autobus.
Prešla som k nemu, hodila kabelku na kapotu a chrbát som oprela o dvere vodiča. Prekrížila som ruky na hrudi, sugestívne pokrčila jednu nohu v čiernej silonke a nahodila ten najurazenejší, no najodhodlanejší pohľad, akého som bola schopná. Pokožka ma pálila pod blúzkou; červená čipka ma svrbela nadržanou netrpezlivosťou a hnevom.
Vedela som, že sem skôr či neskôr musí prísť. A bola som pripravená na všetko.
Buď ma zničí priamo na tomto mieste, alebo sa tento luxusný ružový stroj do piatich minút začne hojdať od toho, ako ju tu vyjem!
Zostala som stáť v tme a nehybne zízala na dvere výťahu, z ktorých sa mala každú chvíľu vynoriť profesorka Mishell.
Desať minút, dvadsať... a nič. Už som sa začínala nudiť; verila som, že sa odohrá romanticko-dramatický scenár, podľa ktorého sa žena môjho srdca objaví pri aute, pobozká ma a budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme...
To sa však nestalo.
Asi po tridsiatich minútach som jej poslala správu: „Verne teba čakám pri tvojom BMW.“
Odoslať. Hypnotizovala som obrazovku, ale neodpovedala. Až po 5 minútach text...
„Hneď som tam,“ napísala späť!
„Hneď som tam,“ prečítala som si správu nahlas s gramatickou grimasou... „už si tu mala byť dávno.“
Sadla som si tam, opretá o kapotu. Medzitým autá prichádzali a odchádzali. Ale Mishell nikde.
Asi o dvadsať minút sa stal zázrak; objavila sa. Ale počkať... nie je sama. Kráča s ňou nejaká blondína a smejú sa. Zjavne je niečo veľmi smiešne.
Kúsok od auta sa rozlúčili, pobozkali sa na líce, popriali si pekný zvyšok dňa a rozišli sa, jedna doľava, druhá doprava.
„Prečo ku mne nie si takáto milá?“ – moja žiarlivosť začala znova ožívať!
„Ja som k tebe tiež veľmi milá, Rose! Nevidíš to?“ – a ani sa na mňa nepozrela, len otvorila kufor a hodila dnu laptop.
„Nie, nevidím. Žiarlim!“ – a ako som jej to oznámila, nohy sa mi triasli neistotou. Nevidela som, čo si môžem dovoliť!
„Sadaj do auta, chcem byť na klinike čím skôr,“ – a už štartovala motor.
Obbehla som auto, otvorila dvere a sadla si vedľa nej. „A budeme tam dlho?“
„Áno, mám ešte pacientov.“
„Tak prečo ma tam berieš?“ – spýtala som sa úprimne prekvapená a hodila na ňu vytreštený pohľad.
„To sa dozvieš až tam, Rose,“ – a znova ma odsekla.
