Posted 17.11.2026 by Steffanie_Corvina in Zvádzanie
… Asi ružové legíny. Pri bielych nohavičkách to bude fungovať… Ale… seriem na to aj tak, nejdem už dnes nikde. Alebo si dám iné nohavičky?
Takéto „moje myšlienky“ mi behali hlavou po sprche. Mala som celkom fajn deň, celkovo dobré obdobie v živote, až na jednu zásadnú vec. Mám malý, ale útulny dvojizbový byt v Bratislave, relatívne blízko k centru. Kedysi som sa tešila, že neustale môžem chodiť na kávovičky do nádherného centra nášho hlavného mesta, no časom sa to čaro stratilo, a som radšej, keď moje dni sú ničím nerušené, v pokoji môjho „kráľovstva“. Tento príbeh sa zrodil vďaka takému dňu.
Pri veľmi náročnom rozhodovaní o tom, aké si obliecť legíny k bielym tangám, v ktorých si aj tak len budem sedieť na gauči, a maximálne v nich pôjdem do kuchyne natrieť chlebík s maslom a otvoriť fľašu vínka, som sa snažila zo seba dostať svoje najlepšie vedomosti módnej návrhárky a dizajnérky. Nakoniec, samozrejme, to dopadlo tak, že som bola len v gaťkách a v tričku.
Nakrájala som si pomaranč, otvorila som fľašu Pommardu a sadla si na gauč. Mierne smutná, trošku sklamaná, ale snažila som sa z toho celého vyťažiť čo najviac radosti, alebo možno falošnej, no potrebnej motivácie. Cítila som smútok, lebo som bola sama. Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola malá, a odvtedy sme sa videli len málokedy. Súrodencov nemám, bratrancov a sesternice nemám, kamarátov tiež nemám. Teda až na jednu kolegyňu. Tá tiež nie je ako kamarátka, no aspoň občas mi zavolá. Podstata je, že celý môj život som bola vlastne sama, a bola som zvyknutá na to, že jednoducho ja nemám okolo sebe ľudí, ako to majú väčšinou ďalší ľudia. Tento krát to ale bolo iné. Tento krát smútok vychádzal z niečoho veľmi hlbokého, čo neviem vysvetliť, ale o to intenzívnejšie som to prežívala. Našla som pohodlné miesto na rohu gauča, nohy som zakryla bielou dekou a pozerala som sa ticho do pohára, ako by som z vína chcela vyčítať, prečo sedím sama v obývačke.
Moje myšlienky ma ale raz za čas okrajovo uleteli a neustále sa vracali k jednej blondínke. Tá mi dala košom…
Zapla som nejaký film na Disney plus, posunula som sa nižšie na gauči a pila som vínko. Cítila som sa osamelá, ale paradoxne, cítila som sa dobre. Bola som tak šťastná, že mám svoju domácu pohodičku, že v tej chvíli by som nechcela byť nikde inde, len tam, na mojom gauči. Akurát by som menila len jednu vec: privítala by som tam jedného muža. Už som bola zúfalá. A potom mi niečo napadlo!
Položila som víno na masívny stolík a utekala som do spálne. Počas mesiacov, ktoré som strávila v Číne, ma jeden mních naučil niečo, čo vraj ovláda myseľ iných ľudí. Nikdy som tomu nechápala, ale tam a vtedy na gauči začalo mi to dávať zmysel. Pochopila som, že jeho učenie v skutočnosti neovláda myseľ ľudí, ale myseľ má silu sformovať život. Otvorila som dvere na mohutnej stavanej skrini, dúfajúc, že ešte nájdem niekde v „secret boxe“ moje poznámky, ktoré som napísala počas cesty Áziou.
Našla som svoj cestovateľský denník a v ňom svoje poznámky. Sadla som si na posteľ a hneď som sa pustila do hľadania v notese. Ako som otvorila zošit, na prvej strane ma čakali dve vety, ktoré ma po prečítaní zmenili. Sranda je, že som ich čítala asi miliónkrát, ale nikdy mi nedávali zmysel. Ale teraz som ich dokonale pochopila.
Ostala som tam sedieť úplne bez mrknutia oka, akoby ma Sub-Zero práve zasiahol svojou ľadovou Fatality – ani som sa nepochla. Nemohla som. Pochopila som, že ja hľadám fyzickú podobu jednej emócie, a tou je láska.
Učenie mnícha bolo múdrosťou o štruktúre stvorenia. Učil ma, že všetko sa začína myšlienkou, a keď myšlienka bude stála, prirodzene sa premení na emóciu. Tu musím zasiahnuť. Musím sa koncentrovať na to, aby som si predstavila tú emóciu vedľa seba, čím ju povýšim z duševnej na mentálnu úroveň. Až potom sa udeje zázrak: Momentum Creationis. Pochopila som, že myseľ je stred. Stred, alebo prázdno, čo spája dušu a hmotu.
Keď som sa tak-ako spamätala, postavila som sa z postele a položila som zápisník na vankúš. Pozrela som na skriňu, hryzla som sa do spodnej pery a v mysli som si povedala: „Skúsim to.“
Vyzliekla som tričko a nohavičky a hodila som ich niekde za seba. Úplne nahá som otvorila obidva horné šuplíky komody pri posteli a hypnotizovane som sa dívala na to obrovské množstvo čipky, nylonu, hodvábu, čo skriňa a komoda ponúkali. Cítila som jemné vzrušenie životom, netrpezlivosť. Niečo ako eufória, možno nával adrenalínu.
Ale hneď sa objavila moja nočná mora – a to je otázka: čo si obliecť! Chvíľku som váhala, ale tento krát som sa rozhodla nestresovať, v kľude si vybrať niečo sexy a obliecť si to.
Najskôr čierna nevystužená korzetová podprsenka. Na moje telo sedí perfektne, až mi bolo ľúto, že nemám prsia. Napínala sa cez hrudník, tesne pri rebrách s tou správnou dávkou pevnosti, ktorá mení držanie tela a zvyšuje objem boxeriek pánov. K nej patrili čierne čipkované tangá. Čistá čipka priamo na koži. Milujem ten pocit. Ešte viac ako Nutellu. Elegancia začína s bieliznou a tým pocitom "sexi", ako sa bielizeň dotýka pokožky. Potom prišli na rad čierne podväzkové pančušky. Pomaly som ich natiahla cez chodidlá, cez lýtka až nahor po stehná. Na pás som si upla čierny podväzkový pás a postupne, so sústredenou istotou, pocvakala spony o jemný okraj pančúch. Mala som pocit, že dokážem získať koho len chcem. Paradoxne, nieže frajera, ale ani mačku nemám. Keď bolo všetko na svojom mieste, prešla som k zrkadlu a na pery si dala sýty rúž. Bola som hotová zbraň.
Urobila som pár krokov dozadu a kľakla si na mäkkom koberci. Rozkročila som si nohy, päty sa mi dotýkali zadku. Dlane som položila na stehná a zavrela oči. Prvé minúty som sa koncentrovala na to, aby som vyčistila myseľ. Snažila som sa odosobniť od každodenných myšlienok a čo najviac sa priblížiť k stavu, kde som mala cítiť pokoj. To bolo náročné, teda na začiatku, ale podarilo sa mi to.
Keď som sa cítila byť relatívne kľudná a v bezpečí, položila som si otázku: „Čo chcem, aby sa udialo?“
Rozhodla som sa vizualizovať jednu scénu, ktorá sa mi veľmi páči a velice rada by som ju zažívala veľmi často. Rýchlo som sa po štyroch odplazila ku komode a zo spodného šuflíka, spomedzi siloniek, vytiahla jednu hodvábnu látku, ktorú som kúpila na šitie nohavičiek. Áno, šijem nohavičky sama. Ale teraz je iná téma…
Vrátila som sa na koberec a s tou látkou som si zaviazala oči. Obnovila som kľačiacu pozíciu a začala vizualizovať. Dávala som si pozor, aby som všetky emócie veľmi silno prežívala, a predstavila si pocit na pokožke, ako sa ma Dominant dotýka.
Vo vizualizácii som videla seba, ako kľačím na koberci svojej spálne, v submisívnej polohe, nahodená sexy, ako najpríťažlivejšia playmate. Na začiatku som často zlyhala. Myšlienky išli úplne iným smerom, ale nevzdávala som sa. Skúšala som opäť a opäť, až kým sa niečo nezmenilo. Začala som sa cítiť… spokojná. A bolo to veľmi realistické.
Videla som seba, ako kľačím vo svojej izbe. Otvorilo sa okno a slniečko začalo príjemne zohrievať moje telo, jeho lúče postupne zohriali celé moje telo. Cítila som vôňu ruží a intenzívnejšie sa oddala tichu, prázdnote okolo seba.
Zrejme sa mi podarilo ísť ešte hlbšie v meditácii. Jasne a stabilne som videla, že moja izba zmizne a som v tmavej miestnosti bez okien a dverí. Kľačím na sivom koberci, pod lampou, ktorá okrem mňa nesvieti na nič iné. A objavil sa tam jeden muž. Kráčal okolo mňa, a kde stúpil, tam lampa svietila.
Neprihovoril sa, nedotkol sa ma, len chodil okolo mňa do kruhu. Zvláštne bolo, že mal na sebe len veľmi malé ružové push-up boxerky, čo je pre mňa najviac sexi kus mužského šatníka. Keď stál predo mnou, prehovorila som:
– Viem, že tu si… Vidím ťa. Cítim ťa.
Muž sa zastavil, otočil sa ku mne, postavil sa rozkročmo a zrazu v ruke držal obrovskú kyticu ružových ruží. Ale nič nepovedal…
Ozvala som sa opäť:
– Kľačím pred tebou, ale v mysli ťa vidím zozadu… Viem, že tu si. Viem, že sa ma dotkneš. A som pripravená odovzdať sa do tvojich rúk…
Muž neprehovoril. Pristúpil ku mne bližšie. Položil predo mňa veľkú sklenenú vázu, obrovskú kyticu umiestnil do vázy tak blízko môjmu telu, že som cítila vôňu ruží ešte intenzívnejšie. Zároveň sa oddialil. Úplne sa stratil zo svetla, videla som len kľačiacu seba s kyticou ruží v tmavej miestnosti, vo svetle lampy.
Cítila som jeho prítomnosť, ale nevidela som ho. Vedela som, že je tam, ale nevedela som kde. Kým… sa objavil za mnou. Videla som seba z predu, akoby som sa pozerala do zrkadla, a sledovala som, ako sa tajomný muž vynorí z tmy za mnou. Priblížil sa… Každým jeho krokom ku mne som cítila jeho prítomnosť silnejšie a silnejšie, cítila som jeho vplyv na mňa, no jeho som videla len z časti.
– Získala som ma… som tvoja… poď a ber si ma… – povedala som len tak, do tmy. Absolútne som pri tom nevedela, kto to stojí za mnou a čo odo mňa chce. Vedela som len to, že niekto tam je…
Videla som, ako sa približuje, ako malé kroky ho prevádzajú ešte bližšie ku mne. Až kým stál tak blízko, že som cítila jeho stehná dotýkajúce sa môjho chrbta…
Majetnícky, ale starostlivo položil svoje dlane na moje ramená. Jeho prsty sa dotýkajú kľúčnych kostí, jeho palce boli na lopatkách. Pocítila som jeho silný a nekompromisný stisk…
– Kto si? – opýtala som sa…
Muž bez odpovedi sa vrátil do tmy. Rozum mi šepkal, aby som sa postavila, dala dole látku z očí a vstúpila do tmy ho hľadať. Kráčať do neznámeho, aby som našla niečo ešte viac neznáme.
Srdce mi šepkalo, aby som sa ani nepohla… On sa vráti…
– Vráť sa! – ozvala som sa do tmy… – Vráť sa ku mne… Bez teba som stratená.
Muž sa vrátil. Vynoril sa z tmy… Tento krát prišiel sebaisto. Len on mal na výber. Jednou rukou mi uchopil cop a drsne, bez pardonu a ľútosti naklonil hlavu dozadu… akoby chcel, aby som sa mu pozerala do očí. Nevidela som jeho tvár. Viem, že som mala oči zaviazané, ale jeho tvár bola schovaná v tme.
Druhú ruku mi položil na hrdlo. Držal! Silno. Ale neubližoval. Skôr chránil…
– Koho si? – ozval sa jeho hlas z tmy…
– Som Tvoja – odpovedala som so silným rešpektom v hlase.
– Počkaj ma. To je rozkaz. Čoskoro k tebe prídem a získam si ťa, Steffanie – ozval sa jeho pokojný, sebaistý hlas.
– Nechoď. Ostaň. Potrebujem ťa…
– Teraz odídem, aby som sa mohla vrátiť, Steffi… Ale moje oči ťa vidia všade. Teraz sa vráť do reality a počkaj, kým ťa nájdem…
Strhla som zo seba hodvábnu látku a otvorila oči. Srdce mi bilo ako ešte nikdy… „Čo to bolo?“ – úplne roztrasená som si dávala túto otázku…
Trvalo mi pár minút, kým som sa upokojila. Ten muž. Ten stav. Ten pocit. Úplne ma to odrovnalo.
A dobrou správou je, že ten muž je skutočný… Len ešte ku mne nedorazil.
Takéto „moje myšlienky“ mi behali hlavou po sprche. Mala som celkom fajn deň, celkovo dobré obdobie v živote, až na jednu zásadnú vec. Mám malý, ale útulny dvojizbový byt v Bratislave, relatívne blízko k centru. Kedysi som sa tešila, že neustale môžem chodiť na kávovičky do nádherného centra nášho hlavného mesta, no časom sa to čaro stratilo, a som radšej, keď moje dni sú ničím nerušené, v pokoji môjho „kráľovstva“. Tento príbeh sa zrodil vďaka takému dňu.
Pri veľmi náročnom rozhodovaní o tom, aké si obliecť legíny k bielym tangám, v ktorých si aj tak len budem sedieť na gauči, a maximálne v nich pôjdem do kuchyne natrieť chlebík s maslom a otvoriť fľašu vínka, som sa snažila zo seba dostať svoje najlepšie vedomosti módnej návrhárky a dizajnérky. Nakoniec, samozrejme, to dopadlo tak, že som bola len v gaťkách a v tričku.
Nakrájala som si pomaranč, otvorila som fľašu Pommardu a sadla si na gauč. Mierne smutná, trošku sklamaná, ale snažila som sa z toho celého vyťažiť čo najviac radosti, alebo možno falošnej, no potrebnej motivácie. Cítila som smútok, lebo som bola sama. Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola malá, a odvtedy sme sa videli len málokedy. Súrodencov nemám, bratrancov a sesternice nemám, kamarátov tiež nemám. Teda až na jednu kolegyňu. Tá tiež nie je ako kamarátka, no aspoň občas mi zavolá. Podstata je, že celý môj život som bola vlastne sama, a bola som zvyknutá na to, že jednoducho ja nemám okolo sebe ľudí, ako to majú väčšinou ďalší ľudia. Tento krát to ale bolo iné. Tento krát smútok vychádzal z niečoho veľmi hlbokého, čo neviem vysvetliť, ale o to intenzívnejšie som to prežívala. Našla som pohodlné miesto na rohu gauča, nohy som zakryla bielou dekou a pozerala som sa ticho do pohára, ako by som z vína chcela vyčítať, prečo sedím sama v obývačke.
Moje myšlienky ma ale raz za čas okrajovo uleteli a neustále sa vracali k jednej blondínke. Tá mi dala košom…
Zapla som nejaký film na Disney plus, posunula som sa nižšie na gauči a pila som vínko. Cítila som sa osamelá, ale paradoxne, cítila som sa dobre. Bola som tak šťastná, že mám svoju domácu pohodičku, že v tej chvíli by som nechcela byť nikde inde, len tam, na mojom gauči. Akurát by som menila len jednu vec: privítala by som tam jedného muža. Už som bola zúfalá. A potom mi niečo napadlo!
Položila som víno na masívny stolík a utekala som do spálne. Počas mesiacov, ktoré som strávila v Číne, ma jeden mních naučil niečo, čo vraj ovláda myseľ iných ľudí. Nikdy som tomu nechápala, ale tam a vtedy na gauči začalo mi to dávať zmysel. Pochopila som, že jeho učenie v skutočnosti neovláda myseľ ľudí, ale myseľ má silu sformovať život. Otvorila som dvere na mohutnej stavanej skrini, dúfajúc, že ešte nájdem niekde v „secret boxe“ moje poznámky, ktoré som napísala počas cesty Áziou.
Našla som svoj cestovateľský denník a v ňom svoje poznámky. Sadla som si na posteľ a hneď som sa pustila do hľadania v notese. Ako som otvorila zošit, na prvej strane ma čakali dve vety, ktoré ma po prečítaní zmenili. Sranda je, že som ich čítala asi miliónkrát, ale nikdy mi nedávali zmysel. Ale teraz som ich dokonale pochopila.
Ostala som tam sedieť úplne bez mrknutia oka, akoby ma Sub-Zero práve zasiahol svojou ľadovou Fatality – ani som sa nepochla. Nemohla som. Pochopila som, že ja hľadám fyzickú podobu jednej emócie, a tou je láska.
Učenie mnícha bolo múdrosťou o štruktúre stvorenia. Učil ma, že všetko sa začína myšlienkou, a keď myšlienka bude stála, prirodzene sa premení na emóciu. Tu musím zasiahnuť. Musím sa koncentrovať na to, aby som si predstavila tú emóciu vedľa seba, čím ju povýšim z duševnej na mentálnu úroveň. Až potom sa udeje zázrak: Momentum Creationis. Pochopila som, že myseľ je stred. Stred, alebo prázdno, čo spája dušu a hmotu.
Keď som sa tak-ako spamätala, postavila som sa z postele a položila som zápisník na vankúš. Pozrela som na skriňu, hryzla som sa do spodnej pery a v mysli som si povedala: „Skúsim to.“
Vyzliekla som tričko a nohavičky a hodila som ich niekde za seba. Úplne nahá som otvorila obidva horné šuplíky komody pri posteli a hypnotizovane som sa dívala na to obrovské množstvo čipky, nylonu, hodvábu, čo skriňa a komoda ponúkali. Cítila som jemné vzrušenie životom, netrpezlivosť. Niečo ako eufória, možno nával adrenalínu.
Ale hneď sa objavila moja nočná mora – a to je otázka: čo si obliecť! Chvíľku som váhala, ale tento krát som sa rozhodla nestresovať, v kľude si vybrať niečo sexy a obliecť si to.
Najskôr čierna nevystužená korzetová podprsenka. Na moje telo sedí perfektne, až mi bolo ľúto, že nemám prsia. Napínala sa cez hrudník, tesne pri rebrách s tou správnou dávkou pevnosti, ktorá mení držanie tela a zvyšuje objem boxeriek pánov. K nej patrili čierne čipkované tangá. Čistá čipka priamo na koži. Milujem ten pocit. Ešte viac ako Nutellu. Elegancia začína s bieliznou a tým pocitom "sexi", ako sa bielizeň dotýka pokožky. Potom prišli na rad čierne podväzkové pančušky. Pomaly som ich natiahla cez chodidlá, cez lýtka až nahor po stehná. Na pás som si upla čierny podväzkový pás a postupne, so sústredenou istotou, pocvakala spony o jemný okraj pančúch. Mala som pocit, že dokážem získať koho len chcem. Paradoxne, nieže frajera, ale ani mačku nemám. Keď bolo všetko na svojom mieste, prešla som k zrkadlu a na pery si dala sýty rúž. Bola som hotová zbraň.
Urobila som pár krokov dozadu a kľakla si na mäkkom koberci. Rozkročila som si nohy, päty sa mi dotýkali zadku. Dlane som položila na stehná a zavrela oči. Prvé minúty som sa koncentrovala na to, aby som vyčistila myseľ. Snažila som sa odosobniť od každodenných myšlienok a čo najviac sa priblížiť k stavu, kde som mala cítiť pokoj. To bolo náročné, teda na začiatku, ale podarilo sa mi to.
Keď som sa cítila byť relatívne kľudná a v bezpečí, položila som si otázku: „Čo chcem, aby sa udialo?“
Rozhodla som sa vizualizovať jednu scénu, ktorá sa mi veľmi páči a velice rada by som ju zažívala veľmi často. Rýchlo som sa po štyroch odplazila ku komode a zo spodného šuflíka, spomedzi siloniek, vytiahla jednu hodvábnu látku, ktorú som kúpila na šitie nohavičiek. Áno, šijem nohavičky sama. Ale teraz je iná téma…
Vrátila som sa na koberec a s tou látkou som si zaviazala oči. Obnovila som kľačiacu pozíciu a začala vizualizovať. Dávala som si pozor, aby som všetky emócie veľmi silno prežívala, a predstavila si pocit na pokožke, ako sa ma Dominant dotýka.
Vo vizualizácii som videla seba, ako kľačím na koberci svojej spálne, v submisívnej polohe, nahodená sexy, ako najpríťažlivejšia playmate. Na začiatku som často zlyhala. Myšlienky išli úplne iným smerom, ale nevzdávala som sa. Skúšala som opäť a opäť, až kým sa niečo nezmenilo. Začala som sa cítiť… spokojná. A bolo to veľmi realistické.
Videla som seba, ako kľačím vo svojej izbe. Otvorilo sa okno a slniečko začalo príjemne zohrievať moje telo, jeho lúče postupne zohriali celé moje telo. Cítila som vôňu ruží a intenzívnejšie sa oddala tichu, prázdnote okolo seba.
Zrejme sa mi podarilo ísť ešte hlbšie v meditácii. Jasne a stabilne som videla, že moja izba zmizne a som v tmavej miestnosti bez okien a dverí. Kľačím na sivom koberci, pod lampou, ktorá okrem mňa nesvieti na nič iné. A objavil sa tam jeden muž. Kráčal okolo mňa, a kde stúpil, tam lampa svietila.
Neprihovoril sa, nedotkol sa ma, len chodil okolo mňa do kruhu. Zvláštne bolo, že mal na sebe len veľmi malé ružové push-up boxerky, čo je pre mňa najviac sexi kus mužského šatníka. Keď stál predo mnou, prehovorila som:
– Viem, že tu si… Vidím ťa. Cítim ťa.
Muž sa zastavil, otočil sa ku mne, postavil sa rozkročmo a zrazu v ruke držal obrovskú kyticu ružových ruží. Ale nič nepovedal…
Ozvala som sa opäť:
– Kľačím pred tebou, ale v mysli ťa vidím zozadu… Viem, že tu si. Viem, že sa ma dotkneš. A som pripravená odovzdať sa do tvojich rúk…
Muž neprehovoril. Pristúpil ku mne bližšie. Položil predo mňa veľkú sklenenú vázu, obrovskú kyticu umiestnil do vázy tak blízko môjmu telu, že som cítila vôňu ruží ešte intenzívnejšie. Zároveň sa oddialil. Úplne sa stratil zo svetla, videla som len kľačiacu seba s kyticou ruží v tmavej miestnosti, vo svetle lampy.
Cítila som jeho prítomnosť, ale nevidela som ho. Vedela som, že je tam, ale nevedela som kde. Kým… sa objavil za mnou. Videla som seba z predu, akoby som sa pozerala do zrkadla, a sledovala som, ako sa tajomný muž vynorí z tmy za mnou. Priblížil sa… Každým jeho krokom ku mne som cítila jeho prítomnosť silnejšie a silnejšie, cítila som jeho vplyv na mňa, no jeho som videla len z časti.
– Získala som ma… som tvoja… poď a ber si ma… – povedala som len tak, do tmy. Absolútne som pri tom nevedela, kto to stojí za mnou a čo odo mňa chce. Vedela som len to, že niekto tam je…
Videla som, ako sa približuje, ako malé kroky ho prevádzajú ešte bližšie ku mne. Až kým stál tak blízko, že som cítila jeho stehná dotýkajúce sa môjho chrbta…
Majetnícky, ale starostlivo položil svoje dlane na moje ramená. Jeho prsty sa dotýkajú kľúčnych kostí, jeho palce boli na lopatkách. Pocítila som jeho silný a nekompromisný stisk…
– Kto si? – opýtala som sa…
Muž bez odpovedi sa vrátil do tmy. Rozum mi šepkal, aby som sa postavila, dala dole látku z očí a vstúpila do tmy ho hľadať. Kráčať do neznámeho, aby som našla niečo ešte viac neznáme.
Srdce mi šepkalo, aby som sa ani nepohla… On sa vráti…
– Vráť sa! – ozvala som sa do tmy… – Vráť sa ku mne… Bez teba som stratená.
Muž sa vrátil. Vynoril sa z tmy… Tento krát prišiel sebaisto. Len on mal na výber. Jednou rukou mi uchopil cop a drsne, bez pardonu a ľútosti naklonil hlavu dozadu… akoby chcel, aby som sa mu pozerala do očí. Nevidela som jeho tvár. Viem, že som mala oči zaviazané, ale jeho tvár bola schovaná v tme.
Druhú ruku mi položil na hrdlo. Držal! Silno. Ale neubližoval. Skôr chránil…
– Koho si? – ozval sa jeho hlas z tmy…
– Som Tvoja – odpovedala som so silným rešpektom v hlase.
– Počkaj ma. To je rozkaz. Čoskoro k tebe prídem a získam si ťa, Steffanie – ozval sa jeho pokojný, sebaistý hlas.
– Nechoď. Ostaň. Potrebujem ťa…
– Teraz odídem, aby som sa mohla vrátiť, Steffi… Ale moje oči ťa vidia všade. Teraz sa vráť do reality a počkaj, kým ťa nájdem…
Strhla som zo seba hodvábnu látku a otvorila oči. Srdce mi bilo ako ešte nikdy… „Čo to bolo?“ – úplne roztrasená som si dávala túto otázku…
Trvalo mi pár minút, kým som sa upokojila. Ten muž. Ten stav. Ten pocit. Úplne ma to odrovnalo.
A dobrou správou je, že ten muž je skutočný… Len ešte ku mne nedorazil.
Komentáre- príspevky
Pridal/a Nana dňa 17.11.2026.
0 Hlasov 



Zaujimavo napisane tuzby, paci sa mi to. Sila myslenia sa podcenuje, co ma prist to k tebe pride. Spravny vcas, ked si aj ty aj on pripraveny. Pacil sa mi pribeh dakujem
Nana
Pridal/a Steffanie_Corvina dňa 17.11.2026.
Nana, ďakujem za kompliment. Mám veľa poviedok, ktoré postupne tu zverejním. Zároveň, píšem aj nové.. Bude mi potešením, ak ich prečítaš.
Steff
Steff



