„Na svoje miesto, zlatko.“ Temer bezvládne sa zložím na mäkký huňatý koberec pod oknom. Tam vybrala moja pani pred pár mesiacmi svojmu domácemu miláčikovi miesto a aj tomu prispôsobila zopár detailov.
Od rána ma boleli uši. Viem, že večer, cestou domov, fúkalo vonku asi príliš na to, aby som mal v aute stiahnuté okná, ale zvyk je zvyk. Dúfal som, že to prejde, ale bolesť skôr silnela. V práci bol, ako vždy v piatok, riadny stres, takže domov som sa dostal okolo ôsmej, unavený ako kôň. Neskutočná pichľavá bolesť oboch uší sa rozšírila do celej hlavy, mal som pocit, že mi musí každú chvíľu prasknúť.
Doma som sa na chodbe iba vyzul, do obývačky vošiel ešte v bunde, notebook mi nad stolom z rúk vypadol. Nevládal som sa o to zaujímať.
„Čo sa deje?“ ozvala sa zo sedačky moja pani. Až teraz som sa k nej otočil. V bielom mäkkom župane, s mokrými vlasmi, bosými nohami a hrnčekom niečoho zrejme teplého v rukách. Zastavila sa mi ruka na gombíku, zaváhal som:
„Nepozdravil som ti?“
„Pozdravil.“
Akosi mimovoľne som prikývol a pokračoval v rozopínaní.
„Otrasne ma bolia uši.“
Až keď som si prehodil bundu cez stoličku, opýtala sa:
„Z čoho?“
„Neviem.“ Klamem? Možno to nie je z prievanu. Veľmi pomaly sa napila. Pokračujúc vo vyzliekaní som sledoval, ako nápoj dlho drží v puse a nakoniec ho ešte pomalšie prehltne.
„Stiahnuté okienka?“ opýtala sa úplne nezainteresovaným tónom, s pohľadom upretým na obrazovku televízora.
„Asi. Možno. Neviem.“ Odchádzam do kúpeľne, držiac v jednej ruke celú kopu šiat, čo som zo seba práve vyzliekol a v druhej sako, ktoré som hodil na vešiak.
Horúca sprcha síce uľavila unavenému telu, ale vôbec nie ušiam. S nezmenenou bolesťou som sa tiež navliekol do županu a v kuchyni si zalial čaj. Nechal som ho na stole a vošiel do obývačky. Chvíľu som zvažoval, či si ľahnem na gauč, alebo jej k nohám, no kým som sa rozhodol, zaznelo:
„Vyzleč sa.“ Poznám ten tón.
„Prosíím, dnes nie. Nevládzem, naozaj to strašne bolí a ...“ zaseknem sa, keď konečne prestane sledovať obrazovku a hodí po mne prísny, nekompromisný pohľad. Chápem. Nemám šancu ju uprosiť. Župan je vo chvíli na kresle a ja váham, aký príde ďalší povel.
„Na svoje miesto, zlatko.“ Temer bezvládne sa zložím na mäkký huňatý koberec pod oknom. Tam vybrala moja pani pred pár mesiacmi svojmu domácemu miláčikovi miesto a aj tomu prispôsobila zopár detailov. Tie ma teraz ale vôbec nezaujímajú.
Dôjde ku mne, v rukách má môj obojok a vodítko, spojí ich spolu. Čakám, či sa ku mne zohne, ale stále stojí. Pomaly, vyhýbajúc sa prudším pohybom, sa dvihnem a spôsobne kľaknem na štyri. Až vtedy sa ku mne skloní a zapne mi obojok na krku.
„Čakaj.“ povie a odíde. Asi je preč len krátko, ale pripadá mi to ako večnosť, bolesť je neúnosná. Vráti sa, sadne späť na sedačku. Niečo si ukladá na stolík vedľa, ale nemám silu sa o to zaujímať. Čokoľvek dnes odo mňa bude chcieť, musím nejako prežiť, ale nie som si istý, či mi môže byť horšie.
„Poď ku mne.“ nežne zašepká a potľapká si po stehne. Pohnem sa dosť opatrne, zastanem jej pri nohách.. Chytá ma za vlasy a položí si ma tak, aby som mal ucho položené na jej stehne vzdialenejšom odo mňa a vodítko viselo medzi jej kolenami. Pohladká ma a potom oboma rukami začne niečo robiť na stolíku. S privretými očami si vychutnávam jej prítomnosť. Čakám, že ma čochvíľa začne hladkať. Preberá ma ale čudný zvuk, akoby miešala kávu. Otvorím oči, no nedovolím si pohnúť sa. Niečo vracia na stolík, strká si ruku pod kolená a chytá vodítko. Cítim, že si ho omotáva okolo zápästia, až kým ma nedrží pritlačeného o stehná tak pevne, že hlavou nemôžem ani pohnúť. Toto na hladkanie nevyzerá. Nervózne si prestúpim z jedného kolena na druhé.
„Ššššš...“ zašepká. Ucítim na uchu niečo studené a mokré. Začala mi to strkať hlboko do ucha, tuším pinzetou. Strhol som sa od bolesti, ale zatiahla vodítko ešte silnejšie. Nepodarilo sa mi hlavou uhnúť ani o milimeter, takže mohla pokojne pokračovať. Robila to jemne, ale aj tak zväčšovala už veľmi nepríjemnú bolesť. Asi som vydal nejaký bolestivý vzdych, lebo zopakovala: „Ššššš....“ Zaťal som zuby a držal. Nakoniec prestala. Pohladila ma po sánke a uvolnila vodítko. Už som si chcel vydýchnuť, keď povedala:
„Druhé uško.“
Utrápene som sa nadvihol a otočil hlavu ako chcela. Konečne som uvidel, že naozaj má v rukách pinzetu a akýsi malý kúsok obväzu namáča v nejakej čírej tekutine. Chytila obväz do pinzety, fľaštičku s tekutinou položila na stolík. Voľnou rukou už nechytila vodítko, ale položila mi ju na papuľku a začala ma hladkať.
„Vydržíš, dobre?“ stále šepkala. Na znak súhlasu som len oddane privrel oči a nehýbal sa. Opäť chlad a vlhko a opäť ten nepríjemný pocit, keď to strkala čo najhlbšie. Zamrnčal som od bolesti.
„Vydrž, zlatko.“ nežné šepkanie sa zmenilo na nástojčivý rozkaz. A ja som opäť zaťal zuby a vzdal sa chvíľkovej myšlienky vymaniť sa jej z náručia a tejto bolesti. Aj tentokrát po chvíli prestala. Jemné pohladenie po papuľke korunovala letmým dotykom pier.
„Bež na miesto.“ Nemám rád tento povel. Strácam ním možnosť dotýkať sa jej tela. Neochotne sa vrátim na koberec. Ide temer hneď za mnou. Pripne mi späť obojok. Odopne vodítko a namiesto neho zacvakne do oka obojku reťaz, doteraz voľne visiacu zo skoby v stene. Kľakne si predo mňa a objíme ma okolo šije:
„Šikovný.“ Chváli ma, túli k sebe a prechádza prstami vo vlasoch. Túto jej nehu milujem. Dokážem jej plniť želania, o ktorých by som si to nikdy nemyslel, len aby som dostal tieto dotyky. Po príliš krátkej chvíli sa ale postaví.
„Čakaj.“ povie. Moje zakňučanie ju nezastaví a mizne v kuchyni. Počujem nejaké zvuky, ale neviem ich identifikovať. Ani sa o to nesnažím. Je to jedno. Čokoľvek sa rozhodne urobiť, aj tak nakoniec znesiem. Len nech je spokojná.
Vracia sa s hrnčekom a v ruke opatrne drží kávovú lyžičku. Kľakne si späť ku mne.
„Otvor papuľku.“ Postrčí lyžičku bližšie ku mne. Zaváham. Pokúšam sa tipnúť si, čo tá zvláštna mútna tekutina môže byť. Nemám šancu to zistiť, práve tak ako ani chuť. Môže to byť príjemne sladké, ostro slané, alebo proste tabasko. Túto chuť má na takéto hry extra rada. A čo tam po chuti, ale čo to je a čo to so mnou urobí? Na môj spýtavý pohľad nereaguje, len pomaly ukladá hrnček na zem a chytá mi zdola bradu. „Niečo som ti kázala, miláčik.“ Neha je preč. Nekričí, ale nástojí. Ďalšia sekunda môjho váhania je už posledná, ktorú je ochotná strpieť. Zatlačí mi malé prstíky do líc, medzi čeľuste. Dá si záležať, aby mi do pokožky vryla dlhé pestované nechty. Otvorím ústa a nechávam ju vyliať mi do nich ten čudesný obsah. ´Staň sa vôľa tvoja, madam.´ prijímam v duchu osud.
„Spapaj to.“ Odkladá lyžičku a pridrží mi maličkú dlaň na ústach. Odporná trpká chuť miešaná sladkou vlažnou tekutinou... Čaj, dôjde mi. Asi lieky. Paralen môže tak odporne chutiť. Neubránim sa uľahčenému výdychu. Pokúsim sa prehltnúť, ale drobné kúsky rozdrvenej tabletky sa mi už roztrúsili po celých ústach. Keď moja pani zbadá, že som prehltol aspoň čo sa dalo, priloží mi k perám hrnček.
„Je to ešte dosť teplé, opatrne.“ Naleje do mňa len glg a čaká na reakciu. Vidí, že ma to nepáli a dáva mi ďalší dúšok. Dávno spláchnem pachuť tabletky, ale madam sa zjavne rozhodla dostať do mňa celé tri deci. Pomaly a jemne, s minimálnymi prestávkami na dýchanie, ma núti piť. „Šikovný.“ Dostanem ďalšíkrát, na dne hrnčeka. „Ľahni.“ Schúlim sa na koberec a pokúšam sa nájsť polohu, kde si netlačím na uši. Strčím si nohy pod deku pokrčenú pri stene, ale madam ju vezme a celého ma ňou prikryje. Posunie hrnček po dlážke ďalej z dosahu, pohodlnejšie si ku mne sadne a nôžky mi strčí na dosah. Ešte si pohľadom overím, či smiem a keď sa usmeje, objímam jej členky a dobitý zaspávam tuším skôr, ako dopovie „Spinkaj.“
Ráno sa zobudím na pocit, že potrebujem na toaletu. Veď jasné, čaj. Moja pani nie je ani pri mne, ani v miestnosti. Otočím sa na dvere jej spálne – zatvorené. To ale nič neznamená, tie sú zatvorené stále. Všade je ticho. Ale ja to asi dlho nevydržím. Skúšam zakňučať. Najprv potichu, ale keď sa nič nedeje, musím hlasnejšie. Až po pekných pár minútach sa dvere spálne otvoria. Sadnem si a natešene sa na ňu dívam. Páči sa mi ráno. Mlčky prejde ku mne a uvolní vodítko od obojku.
„Bež do kúpeľne.“ Zvláštne, že jej hlas nemá žiadnu farbu. Patrí k tomu druhu ľudí, ktorí mávajú ráno príjemnú náladu. Príroda ale volá a tak sa rozhodnem myslieť si, že sa jej len trochu horšie spalo. Dobehnem k dverám kúpelne a z vnútornej strany ich zabuchnem. Za zatvorenými môžem robiť čo chcem, ale mám na to len päť minút. Mimo hry si päť minút ešte len umývam zuby, no teraz si to nemôžem dovoliť, takže sa vo všetkom ponáhľam. Akoby náhodou si uvedomím, že by ma asi mali bolieť uši, ale nie je to tak. Super!
Čistý, spokojný a usmiaty vychádzam po štyroch práve keď ona vchádza do obývačky s mojou miskou. Čiže som to stihol. Keď ma zbadá, vráti sa a kľakne ku mne:
„Je ti lepšie? Už nebolí?“ usmieva sa a voľnou rukou mi prehŕňa vlasy. Natešený jej s úsmevom oblížem tvár. Zasmeje sa a jemne ma odtlačí. „Vidím, že áno. No poď papať.“ volá ma za sebou. Dobehnem a sadnem si k jej kreslu a až potom zbadám, že misku položila vedľa môjho koberca. Cítim, ako mi zamrzol úsmev. Čože? Jedávam predsa pri jej nohách, prečo?
„Tak poď sem.“ Ignoruje moje prekvapenie. Veľmi pomaly a neochotne poslúchnem. Pripne obojok o reťaz a prehrabne mi vlasy. Skúsim spýtavý a temer zúfalý pohľad, ale otočí sa a sadne si do svojho kresla ku káve. Zapína telku a naozaj nevyzerá, že by mala v pláne začať si ma všímať. Prestáva sa mi to páčiť. Zamračene sa pustím do jedla.
Keď skončím, opäť dostanem lieky a čaj a ona zmizne vo svojej spálni. Niečo mi tu nehrá. Ak je nahnevaná, prečo ma netrestá? Ak nie je, prečo nesmiem k nej, prečo som priviazaný? Zo spálne vyjde oblečená. Prejde okolo mňa bez toho, aby mi venovala pohľad. Počujem, že sa sama obúva?? Klopanie opätkov, je späť v obývačke:
„Idem do mesta na kávu.“ Asi predsa len nie je nahnevaná, inak by mi nedala šancu tipnúť si, ako dlho bude preč. V tej istej chvíli, ako ona pohľadom skontroluje odkazovník na chladničke, si ja uvedomím, že mi treba vyčistiť oblek. Ale zabudol som to naň napísať a teraz hru prerušiť nesmiem. No čo už, budem musieť ísť sám, až ma pani vráti do reality. Otočí sa na opätku a v chodbe si oblieka kabát. Cinkot kľúčov.
„O tebe sa porozprávame potom!“ zakričí od dverí a zabuchne ich. Bude bitka, dôjde mi.
Pohodlne sa uložím. Nemusím dlho rozmýšľať, aby mi bolo jasné, za čo tá bitka bude. Vlastným konaním, ona by to nazvala hlúposťou, som si spôsobil bolesť. To je niečo, za čo som sa trestu nikdy nevyhol. A neznáša, keď mám spustené okná. Naša ostatná debata o tom skončila vetou: „Zlatko, to je tvoja vec. Rob, čo chceš. Ale raz mi prídeš domov, že ti prefúklo uši. Zmastím ťa jak hada!“ Nezvykla byť na mňa veľmi tvrdá, ale začal som mať pocit, že tento výprask si za klobúk nedám.
Pokúsil som sa zaspať, bez rannej kávy to nebol veľký problém. Spal som pár hodín, čo mi čakanie veľmi uľahčilo, ale po zobudení sa opäť ozval ranný čaj. Začal som uvažovať, čo asi urobí, ak do jej príchodu nevydržím. Pri jej štýle trestov som si vedel čo-to predstaviť, ale chvalabohu ma prerušil štrngot kľúčov v zámku. Na chodbe si zložila veci, prišla ku mne a automaticky ma pustila do kúpeľne. Keď som vyšiel, pokúsil som sa jej pritúliť nohám. Nevyzula si čižmy, čiže trest už nemieni odkladať. Kľakla si ku mne s fľašou minerálky. Chytila mi bradu a plastové hrdlo jemne priložila k perám. Neliala nasilu, odtiahla fľašu hneď, keď som dal najavo, že mám dosť.
„Na miesto.“ Prikázala. Poslúchol som a zmierene čakal na mieste. Vošla do obývačky, odniekiaľ vybrala vodítko.
„Poď sem.“ Prešiel som cez izbu k nej. Čupla si predo mňa, k obojku pripla vodítko a hneď si ho aj pevne chytila. Dívala sa na mňa a opakom voľnej ruky mi prešla po tvári.
„Z čoho máš ten prievan?“ Sklopil som zrak.
„Asi z otvorených okien, hm?“ Stále jemnou rukou prešla cez bradu na druhé líce.
„Z otvorených okien v aute. Že?“ Zahanbene som na ňu hľadel. Stiahla ruku z mojej tváre.
„Je november!“ skríkla. Samozrejme, že to viem. Uhýbam pohľadom. Dlaňou sa vrátila na líce a potom jemne cez šiju do vlasov.
„Vieš, že na seba musíš dávať pozor.“ Pokračovala opäť jemným, temer maznavým hlasom. Zdvihol som k nej pohľad a jemne prikývol.
„Je to jedna z tvojich základných povinností, za nedodržanie ktorých veľmi dobre vieš, že budeš bitý.“ Zakňučím. Sám si nie som istý, či od strachu, alebo prekvapenia, že ma tá veta vzrušila. Silnejšie mi chytí vlasy a pritiahne si moju hlavu na rameno.
„Vieš, že ťa nerada trestám.“ Zašepká mi do ucha. Opäť mi cez žalúdok preletel roj motýľov.
„Vieš to, však?“ vynucuje si odpoveď. Ťažko prehltnem a prikývnem.
„Lenže keď stváraš hlúposti, musím to urobiť.“ Hlas má vláčny, tichý, pokojný. Zhlboka sa nadýchnem.
„A toto bola hlúposť.“ Veď teraz to už viem aj sám.
„A ja som ťa varovala.“ Do boha, vždy musí mať pravdu?
„Vieš, že za toto si trest zaslúžiš, však?“ Odtiahla mi hlavu a pozrela mi do očí. Nenávidím, keď mi toto robí. Keď ma dotlačí k súhlasu, ktorý nechcem dať. Skúsim mlčať.
„Trest za to, že si porušil základné pravidlo a vlastným konaním si si ublížil,“ pokračovala. „Potom za to, že som ťa varovala a ty si si nedal povedať,“ skloním radšej pohľad. „A samozrejme, aby si sa naučil a veľmi dobre si zapamätal, čo už viac nemáš skúšať.“ Zakňučím a skláňam hlavu nižšie k zemi. Opäť ma tvrdým držaním za vlasy prinúti pozrieť sa na ňu.
„Hm?“ Nechce sa mi súhlasiť s výpraskom.
„Potrebuješ túto bitku, miláčik.“ Jemne mi položí svoje mäkké pery na tvár. „Aby sa moje šteniatko naučilo, čo mu nerobí dobre a aby sa to už nezopakovalo.“ Má ma. Už zase.
„Však?“ usmeje sa. A ja prikývnem. Usmeje sa ešte viac. Ani nie tak víťazoslávne, ako spokojne.
Podvedome skláňam hlavu bližšie k zemi, s prirodzenosťou, ktorá sa mi stala samozrejmou až pri nej. Nahý v strede izby, s čelom pritisnutým k zemi, počujem klepot opätkov vzďaľujúcich sa od môjho rozochveného tela. V hlave sa mi premieta pohyb dole idúceho okna a poryv studeného vetra, rynúceho sa zväčšujúcou medzerou. Na čo som, do riti, vtedy myslel? Jasné, ja som nemyslel. A namiesto krásneho večera, ktorý som mohol stráviť pri nôžkach svojej milovanej paničky, ma teraz čaká výprask. Zaslúžený, očistný a výchovný, ale výprask. Viem, že táto bolesť bude mať na mňa vlastne liečivé účinky a že mi pomôže. Uvedomujem si, že ruka, ktorú tak zbožňujem, ma nechce zraniť, len usmerniť moje správanie. Naučiť ma premýšľať o svojich činoch, ešte pred tým ako sa stanú a predchádzať následkom zlých rozhodnutí. To všetko viem, napriek tomu sa chvejem, sám neviem či strachom alebo vzrušením, rozdiel medzi týmito pocitmi je niekedy len sťažka vidieť.
Z premýšľania ma vytrhol ostrý zvuk tých istých kovových opätkov znejúcich stále bližšie pri mojej tvári, zahanbene hladiacej akoby do bytu pod nami.
„Neboj,“ šepla mi do uška, keď spozorovala záchvevy môjho tela. Jej hlas zapôsobil ako balzam, zahrial moje telo a zaodel ma do zamatovosti jeho vibrácii. Dodal mi silu, silu prekonať všetko čo ma čaká, akokoľvek mi to bude proti srsti. Opäť ma pohladila po tvári, chytila za pripravené vodítko a jemne ním potiahla. Pohnúť sa smerom, ktorý bol naznačený je príjemne samozrejmé. Byť vedený nahý na vodítku za zvuku jej čižiem je tak nádherný pocit, že moje telo nemohlo nezareagovať. Podvedome som vzdychol. Okamžite pochopila o čo sa jedná, napriek tomu sa rozhodla sama si to overiť. Vypestovaný reflex mi roztiahol nohy, keď sa zvuk jej chôdze preniesol poza moje nahé telo. Čupla si a jemným pohybom ruky skontrolovala svoju hračku. Počul som ako sa posmiala. Ani som nevedel, že pousmiatie je počuť.
„Copak, ty sa tešíš?“ hovorila s úsmevom v hlase. Len som zakňučal, celé telo sa mi chvelo.
„Čo?“ zasmiala sa a len tak mimochodom prešla nechtom po špičke, čo malo za následok hlasný vdych, ktorý sa rozľahol nielen mojím telom.
„No poď, niečo som ti sľúbila.“ povedala rozhodne a postavila sa. Naznačila mi, že mám prestrčiť prednú časť tela popod konferenčný stolík. Každá s mojich končatín sa tak teraz dotýkala jednej z nôh stolíka a a brucho sa mi oprelo o časť podobnú trámu, ktorá spájala nohy stolčeka s jeho vrchom. Stolček bol umiestnený tak, že môj zadok bol vydaný napospas priestoru izby a moja hlava skončila asi pol metra od sedačky.
Moja pani si sadla na sedačku, preložila si nohu cez nohu tak, že špička jej čižmy sa mi zaskvela tesne pred papuľkou. Zakňučal som, sila ktorá mi trhala jazyk smerom k jej nádherným nohám nabrala magický rozmer. Krátky pohľad bez slov ale ukončil moje nádeje. Zapálila si cigaretu a pokojne si začala rozbaľovať a usporiadavať laná. Z nás dvoch iba jeden vedel, čo bude nasledovať, ale zato veľmi presne. Naozaj neviem, či nohou pohupovala podvedome, alebo naschvál, ale vynútilo si to ďalšie moje zakňučanie.
Naklonila sa ku mne a pohladila ma po tvári. Vedel som, že bez ohľadu na to, ako rád by som to urobil, jej ruku oblízať proste nemôžem.
„Zlatunký.“ pošepla. „Myslíš, že by si si moje čižmičky teraz zaslúžil?“ pousmiala sa. Neostalo iné, ako kývnutím súhlasiť s nevysloveným záporom.
„Tak vidíš“ šepla. Špičku čižmy si navlhčila v mojej papuľke a prešla mi ňou pery. Vedel som, že na mojom tele sa okrem srdca nesmie pohnúť nič, ale zdalo sa mi, že na chvíľu prestalo biť aj to.
Keď dofajčila, s nežnosťou jej vlastnou začala spájať moje telo zo stolíkom a pripravovať ma tak na to, čo príde. Nech už to bude čokoľvek. Postupne strácali možnosť pohybu ľavá a pravá ruka, nohy a nakoniec mi priviazala k stredovej časti stolíka aj trup. Ruky boli priviazané na niekoľkých miestach, toľkými rôznymi uzlami a za tak hojného použitia lán, že sa medzery medzi jednotlivými upevneniami strácali. Nohy som mal vyviazané od seba, takže zo zadnej strany bolo zrejme vidieť ako sa to, čím som kedysi pokoroval ženské loná, naprázdno zabodáva do vzduchu. Nakoniec mi, pomocou obojka a niekoľkých metrov lán pripevnila hlavu tak, že som nemal možnosť pohnúť ničím iným, ako mimickými svalmi. Nič z toho, čo ma oboplo, nevytváralo škrtenie, ťahanie ani bolesť. Zároveň však dokonalá práca mojej pani s výsmechom ignorovala mohutnosť mojich svalov.
Keď som bol pripravený, sadla si oproti mojej zafixovanej papuľke. K svojim perám pritlačila cigaretu a k tým mojím podrážku svojej čižmy. Keď dofajčila, zložila si nohu na zem, čím sa mi jej podrážka stratila z pier, čo mi síce nebolo po vôli, ale aspoň tak eliminovala možnosť, že mi z úst vyletí jazyk a poruším zákaz. A nahnevať paničku ešte raz pred výpraskom... Už aj tak mám toho na rováši dosť.
Po treťom kroku, ktorého zvuk sa mi vryl do tela, ako keby v tých nádherných čižmách prešla po mne, mi zmizla s dohľadu.Počul som, ako zo stola vzala rákosku. Pár sekúnd ticha. Čakal som najhoršie. Zrazu som ucítil, ako sa ma dotkla jej zamatová ruka.
„Šššš, tíško. Je to pre tvoje dobro.“ šepla.
„Hmm.“ bojazlivo som vyjadril súhlas, nakoľko kývnuť hlavou som nemohol.
„Budeš počítať.“ oznámila mi.
„Uhm.“ Nie že by to nebolo jedno, ale súhlasil som, vydajúc zvuk, ktorý by som pokojným asi nenazval. Viem, prečo sa to musí stať, chápem to, ale bojím sa....
“PRÁSK“ dopadla prvá rana. Telo sa naplo, ale jediné čo sa pohlo bola tvár. Skňučal som ako naozajstné šteňa, bez toho aby som sa ho snažil napodobniť. Že ja idiot som to okno otváral. Bolo mi jasné, že keď raz umriem, dajú ma do hrobu zo zdravými ušami. Bolesť prechádzala mnohonásobne väčšou časťou tela ako miestom dopadu, šírila sa ako seizmická vlna.
„Jedna, ďakujem“....“dva“....“tri“.....“šty.....štyri“......pohladenie, tá zamatová ruka. Bolesť je úžasná v tom, že neuveriteľne zostruje zmysly.....vedel by som teraz spamäti nakresliť mapu odtlačkov jej prstov a keby som to vedel, môžem jej veštiť z ruky.....cítim každý drobný pohyb....dokonca vnímam jej srdce, dych. Dýcha krátko a plytko, oveľa rýchlejšie ako normálne.
„Muselo to byt?“ šepla s ľútosťou v hlase „Kedy už konečne pochopíš, že keď ti niečo poviem, máš sa podľa toho správať?“ vyčítala pokojne, ale veľmi dôrazne. „Dostaneš spolu 20 rán, takže koľko ešte?“
„17“ posmutnele som hlesol.
„4, 5....19“ narátal som kňučiac bolesťou. Blížil sa koniec, keď tu zrazu prišlo niečo, čo som naozaj nečakal.
„Idem do obchodu, zatiaľ premýšľaj, čo povedať, aby tá dvadsiata bola naozaj posledná.“ povedala.
„Pekne drž!“ S týmito slovami mi dala do papuľky rákosku. Kývol som očami. Neverím, že naozaj ide preč, veď som tak pekne držal. Aj keď čo iné som vlastne mohol, bondage je ďalšou z vecí, ktoré moja panička robí dokonale. Klepot opätkov, buchnutie dverí. Bolesť ustupuje, prevláda vzrušenie. Páčka na vypustenie hormónov však bezmocne visí vo vzduchu, nielenže si nemôžem ísť dole rukami, nedá sa mi ničoho dotknúť. Vzrušením mi brní záhlavie, stúpa mi tlak. Prosím, aspoň 10 sekúnd, prosím. “Prosím, prosííííím“....dvere. Zrazu sa otvorili a ja som si až teraz uvedomil, že nepremýšľam, ale kričím.
„O čo prosíš?“ posmievala sa.
„Ja, ja prosím o povolenie urobiť si to pekne na čižmy prosím, prosím, prosííím!“ žobral som.
„A nezabudol si na niečo?“ úsmev z tváre sa vytratil.
„Ja...som chcel povedať, že som sa poučil, budem sa dobre obliekať, dávať si pozor na ušká, nebudem nikdy pri otvorenom okne, keď je vonku zima, je mi ľúto, že som bolo také hlúpe, polepším sa...“ zachraňoval som situáciu.
„No chytil si sa rýchlo.“ skonštatovala. Zdvihla zo zeme rákosku. Do riti.
„Kde malo byť toto?“ Mal som to držať v zuboch. Musela mi vypadnúť, keď som kričal.
„Tak si teda z tej jednej urobíme päť, hm?“ povedala, hladiac mi vlasy. Idiot, napadlo mi. Po tých devätnástich prebehlo ďalších päť ako po masle, ale dala si na nich záležať, vynútila si ďalšie kňučanie.
„Ďakujem, naozaj sa už polepším,“ dušoval som sa, keď som chytil dych.
„No tak to som zvedavá.“ pousmiala sa.
Postavila sa a odišla smerom do kuchyne.Vrátila sa s mojou miskou a postavila mi ju pred papuľku. Vtedy som pochopil, prečo šla do toho obchodu. V mojej miske pristál obsah jemne roztopenej nanukovej torty.
„Je studená, ešte chvíľku počkáš, ja ti ju zatiaľ trošku pomiešam.“ usmiala sa a začala do torty vtláčať podrážku čižmy. Čoskoro v miske vznikol mliečny kokteil, ktorý sa rozhodla ešte jemne premiešať špičkou. Keď uznala, že konzistencia hmoty je v poriadku, nastavila mi pred tvár opäť svoju nôžku. Tentokrát ale stanovisko pri mojom spýtavom pohľade nebolo zamietavé. Pahltne som sa pustil do zmrzliny obsiahnutej vo všetkých drobných záhyboch jej čižiem. Stále som nemohol hýbať hlavou, pomáhala mi teda jemným pootáčaním členka. Keď uznala, že čižma je už opäť dokonale čistá, nastrčila mi druhú nôžku. Bolo úplne jedno, že tentokrát to bolo bez zmrzliny, pristupoval som k svojej práci rovnako zodpovedne. Keď som vyčistil aj druhú čižmu, pohladila ma po vlasoch a uvoľnila mi krk. Ľavú čižmu si oprela o okraj mojej misky a ukázala na ňu.
„Pekne papaj,“ šepla. Začal som vylizovať obsah misky, s jednou jej nožičkou na jej okraji a s druhou opretou na zátylku. Po chvíli sa rozhodla, že mi uvoľní pravú ruku. Kým ja som vyprázdnil misku, ruka bola voľná. Nastavila mi nôžku pred tvár.
„Môžeš.“ povedala. Jej hlas znel ako zvuk džungle pre tigra zo ZOO. Neomylne som si siahol medzi nohy a lížuc čižmy som sa začal dopracovávať k sladkému uvoľneniu. Asi mi to trvalo nečakane dlho, alebo ktoviečo, ale zrazu zaznelo:
„Dosť.“ Nechápavo som na ňu pozrel, ale bolo mi jasné, že s tohto diskusia nebude. Bez slovka mi začala odväzovať končatiny. Možno to bolo len zakázaným vyvrcholením, ale trvalo to celú večnosť. Keď skončila, chytila vodítko a viedla ma k sedačke. Ľahla si a ja som si automaticky našiel miesto pri jej nohách.
Usmiala sa na mňa.
“Daj pozor, niektoré veci neurýchliš, ale možno ich tak pokazíš.“ varovala ma. Našťastie, toto bola jedna z vecí, ktoré som chápal aj keď hral prím môj sekundárny mozog. Začal som jemne oblizovať miestečká pod kolenami. A keď sa rozkročila, aby ma mi vpustila papuľku na vnútornú stranu stehien, padol mi pohľad na... Bože, ona pod sukňou nemá nohavičky. Kľud, kľud, pomaly, zbabreš to, opakoval som si. Ovládol som sa a zachoval tempo, ktoré má rada, ale veľa nechýbalo. Môj vytrénovaný jazyk sa postupne prebojoval až do miest, kde mi bolo nádherne. Naše vzrušenie sa stupňovalo, keď som jej jazykom prechádzal zákutia, kam môžem len ja. Zrazu začala kričať a tlačiť sa mi celým telom na papuľku. Potiahla za obojok, trhla mi vlasmi. Náhle sa jej telo preplo, ako keby všetky kosti v jej tele stratili tuhosť a ona na chvíľku súdnosť. Vzdych a ďalší. Ešte jeden a zovretie pomaly povoľuje. Pritiahla si ma a dala mi pusu. Už sa nehnevá, už je dobre. Už nesmiem byť hlúpe.
Náhle si sadla, rozopla jednu čižmu a medzi svoju nôžku a vnútornú podrážku čižmy votrela trošku lubrikantu.
„Poď.“ vyzvala ma s úsmevom. Pochopil som, že som ozaj dostal milosť...
Od rána ma boleli uši. Viem, že večer, cestou domov, fúkalo vonku asi príliš na to, aby som mal v aute stiahnuté okná, ale zvyk je zvyk. Dúfal som, že to prejde, ale bolesť skôr silnela. V práci bol, ako vždy v piatok, riadny stres, takže domov som sa dostal okolo ôsmej, unavený ako kôň. Neskutočná pichľavá bolesť oboch uší sa rozšírila do celej hlavy, mal som pocit, že mi musí každú chvíľu prasknúť.
Doma som sa na chodbe iba vyzul, do obývačky vošiel ešte v bunde, notebook mi nad stolom z rúk vypadol. Nevládal som sa o to zaujímať.
„Čo sa deje?“ ozvala sa zo sedačky moja pani. Až teraz som sa k nej otočil. V bielom mäkkom župane, s mokrými vlasmi, bosými nohami a hrnčekom niečoho zrejme teplého v rukách. Zastavila sa mi ruka na gombíku, zaváhal som:
„Nepozdravil som ti?“
„Pozdravil.“
Akosi mimovoľne som prikývol a pokračoval v rozopínaní.
„Otrasne ma bolia uši.“
Až keď som si prehodil bundu cez stoličku, opýtala sa:
„Z čoho?“
„Neviem.“ Klamem? Možno to nie je z prievanu. Veľmi pomaly sa napila. Pokračujúc vo vyzliekaní som sledoval, ako nápoj dlho drží v puse a nakoniec ho ešte pomalšie prehltne.
„Stiahnuté okienka?“ opýtala sa úplne nezainteresovaným tónom, s pohľadom upretým na obrazovku televízora.
„Asi. Možno. Neviem.“ Odchádzam do kúpeľne, držiac v jednej ruke celú kopu šiat, čo som zo seba práve vyzliekol a v druhej sako, ktoré som hodil na vešiak.
Horúca sprcha síce uľavila unavenému telu, ale vôbec nie ušiam. S nezmenenou bolesťou som sa tiež navliekol do županu a v kuchyni si zalial čaj. Nechal som ho na stole a vošiel do obývačky. Chvíľu som zvažoval, či si ľahnem na gauč, alebo jej k nohám, no kým som sa rozhodol, zaznelo:
„Vyzleč sa.“ Poznám ten tón.
„Prosíím, dnes nie. Nevládzem, naozaj to strašne bolí a ...“ zaseknem sa, keď konečne prestane sledovať obrazovku a hodí po mne prísny, nekompromisný pohľad. Chápem. Nemám šancu ju uprosiť. Župan je vo chvíli na kresle a ja váham, aký príde ďalší povel.
„Na svoje miesto, zlatko.“ Temer bezvládne sa zložím na mäkký huňatý koberec pod oknom. Tam vybrala moja pani pred pár mesiacmi svojmu domácemu miláčikovi miesto a aj tomu prispôsobila zopár detailov. Tie ma teraz ale vôbec nezaujímajú.
Dôjde ku mne, v rukách má môj obojok a vodítko, spojí ich spolu. Čakám, či sa ku mne zohne, ale stále stojí. Pomaly, vyhýbajúc sa prudším pohybom, sa dvihnem a spôsobne kľaknem na štyri. Až vtedy sa ku mne skloní a zapne mi obojok na krku.
„Čakaj.“ povie a odíde. Asi je preč len krátko, ale pripadá mi to ako večnosť, bolesť je neúnosná. Vráti sa, sadne späť na sedačku. Niečo si ukladá na stolík vedľa, ale nemám silu sa o to zaujímať. Čokoľvek dnes odo mňa bude chcieť, musím nejako prežiť, ale nie som si istý, či mi môže byť horšie.
„Poď ku mne.“ nežne zašepká a potľapká si po stehne. Pohnem sa dosť opatrne, zastanem jej pri nohách.. Chytá ma za vlasy a položí si ma tak, aby som mal ucho položené na jej stehne vzdialenejšom odo mňa a vodítko viselo medzi jej kolenami. Pohladká ma a potom oboma rukami začne niečo robiť na stolíku. S privretými očami si vychutnávam jej prítomnosť. Čakám, že ma čochvíľa začne hladkať. Preberá ma ale čudný zvuk, akoby miešala kávu. Otvorím oči, no nedovolím si pohnúť sa. Niečo vracia na stolík, strká si ruku pod kolená a chytá vodítko. Cítim, že si ho omotáva okolo zápästia, až kým ma nedrží pritlačeného o stehná tak pevne, že hlavou nemôžem ani pohnúť. Toto na hladkanie nevyzerá. Nervózne si prestúpim z jedného kolena na druhé.
„Ššššš...“ zašepká. Ucítim na uchu niečo studené a mokré. Začala mi to strkať hlboko do ucha, tuším pinzetou. Strhol som sa od bolesti, ale zatiahla vodítko ešte silnejšie. Nepodarilo sa mi hlavou uhnúť ani o milimeter, takže mohla pokojne pokračovať. Robila to jemne, ale aj tak zväčšovala už veľmi nepríjemnú bolesť. Asi som vydal nejaký bolestivý vzdych, lebo zopakovala: „Ššššš....“ Zaťal som zuby a držal. Nakoniec prestala. Pohladila ma po sánke a uvolnila vodítko. Už som si chcel vydýchnuť, keď povedala:
„Druhé uško.“
Utrápene som sa nadvihol a otočil hlavu ako chcela. Konečne som uvidel, že naozaj má v rukách pinzetu a akýsi malý kúsok obväzu namáča v nejakej čírej tekutine. Chytila obväz do pinzety, fľaštičku s tekutinou položila na stolík. Voľnou rukou už nechytila vodítko, ale položila mi ju na papuľku a začala ma hladkať.
„Vydržíš, dobre?“ stále šepkala. Na znak súhlasu som len oddane privrel oči a nehýbal sa. Opäť chlad a vlhko a opäť ten nepríjemný pocit, keď to strkala čo najhlbšie. Zamrnčal som od bolesti.
„Vydrž, zlatko.“ nežné šepkanie sa zmenilo na nástojčivý rozkaz. A ja som opäť zaťal zuby a vzdal sa chvíľkovej myšlienky vymaniť sa jej z náručia a tejto bolesti. Aj tentokrát po chvíli prestala. Jemné pohladenie po papuľke korunovala letmým dotykom pier.
„Bež na miesto.“ Nemám rád tento povel. Strácam ním možnosť dotýkať sa jej tela. Neochotne sa vrátim na koberec. Ide temer hneď za mnou. Pripne mi späť obojok. Odopne vodítko a namiesto neho zacvakne do oka obojku reťaz, doteraz voľne visiacu zo skoby v stene. Kľakne si predo mňa a objíme ma okolo šije:
„Šikovný.“ Chváli ma, túli k sebe a prechádza prstami vo vlasoch. Túto jej nehu milujem. Dokážem jej plniť želania, o ktorých by som si to nikdy nemyslel, len aby som dostal tieto dotyky. Po príliš krátkej chvíli sa ale postaví.
„Čakaj.“ povie. Moje zakňučanie ju nezastaví a mizne v kuchyni. Počujem nejaké zvuky, ale neviem ich identifikovať. Ani sa o to nesnažím. Je to jedno. Čokoľvek sa rozhodne urobiť, aj tak nakoniec znesiem. Len nech je spokojná.
Vracia sa s hrnčekom a v ruke opatrne drží kávovú lyžičku. Kľakne si späť ku mne.
„Otvor papuľku.“ Postrčí lyžičku bližšie ku mne. Zaváham. Pokúšam sa tipnúť si, čo tá zvláštna mútna tekutina môže byť. Nemám šancu to zistiť, práve tak ako ani chuť. Môže to byť príjemne sladké, ostro slané, alebo proste tabasko. Túto chuť má na takéto hry extra rada. A čo tam po chuti, ale čo to je a čo to so mnou urobí? Na môj spýtavý pohľad nereaguje, len pomaly ukladá hrnček na zem a chytá mi zdola bradu. „Niečo som ti kázala, miláčik.“ Neha je preč. Nekričí, ale nástojí. Ďalšia sekunda môjho váhania je už posledná, ktorú je ochotná strpieť. Zatlačí mi malé prstíky do líc, medzi čeľuste. Dá si záležať, aby mi do pokožky vryla dlhé pestované nechty. Otvorím ústa a nechávam ju vyliať mi do nich ten čudesný obsah. ´Staň sa vôľa tvoja, madam.´ prijímam v duchu osud.
„Spapaj to.“ Odkladá lyžičku a pridrží mi maličkú dlaň na ústach. Odporná trpká chuť miešaná sladkou vlažnou tekutinou... Čaj, dôjde mi. Asi lieky. Paralen môže tak odporne chutiť. Neubránim sa uľahčenému výdychu. Pokúsim sa prehltnúť, ale drobné kúsky rozdrvenej tabletky sa mi už roztrúsili po celých ústach. Keď moja pani zbadá, že som prehltol aspoň čo sa dalo, priloží mi k perám hrnček.
„Je to ešte dosť teplé, opatrne.“ Naleje do mňa len glg a čaká na reakciu. Vidí, že ma to nepáli a dáva mi ďalší dúšok. Dávno spláchnem pachuť tabletky, ale madam sa zjavne rozhodla dostať do mňa celé tri deci. Pomaly a jemne, s minimálnymi prestávkami na dýchanie, ma núti piť. „Šikovný.“ Dostanem ďalšíkrát, na dne hrnčeka. „Ľahni.“ Schúlim sa na koberec a pokúšam sa nájsť polohu, kde si netlačím na uši. Strčím si nohy pod deku pokrčenú pri stene, ale madam ju vezme a celého ma ňou prikryje. Posunie hrnček po dlážke ďalej z dosahu, pohodlnejšie si ku mne sadne a nôžky mi strčí na dosah. Ešte si pohľadom overím, či smiem a keď sa usmeje, objímam jej členky a dobitý zaspávam tuším skôr, ako dopovie „Spinkaj.“
Ráno sa zobudím na pocit, že potrebujem na toaletu. Veď jasné, čaj. Moja pani nie je ani pri mne, ani v miestnosti. Otočím sa na dvere jej spálne – zatvorené. To ale nič neznamená, tie sú zatvorené stále. Všade je ticho. Ale ja to asi dlho nevydržím. Skúšam zakňučať. Najprv potichu, ale keď sa nič nedeje, musím hlasnejšie. Až po pekných pár minútach sa dvere spálne otvoria. Sadnem si a natešene sa na ňu dívam. Páči sa mi ráno. Mlčky prejde ku mne a uvolní vodítko od obojku.
„Bež do kúpeľne.“ Zvláštne, že jej hlas nemá žiadnu farbu. Patrí k tomu druhu ľudí, ktorí mávajú ráno príjemnú náladu. Príroda ale volá a tak sa rozhodnem myslieť si, že sa jej len trochu horšie spalo. Dobehnem k dverám kúpelne a z vnútornej strany ich zabuchnem. Za zatvorenými môžem robiť čo chcem, ale mám na to len päť minút. Mimo hry si päť minút ešte len umývam zuby, no teraz si to nemôžem dovoliť, takže sa vo všetkom ponáhľam. Akoby náhodou si uvedomím, že by ma asi mali bolieť uši, ale nie je to tak. Super!
Čistý, spokojný a usmiaty vychádzam po štyroch práve keď ona vchádza do obývačky s mojou miskou. Čiže som to stihol. Keď ma zbadá, vráti sa a kľakne ku mne:
„Je ti lepšie? Už nebolí?“ usmieva sa a voľnou rukou mi prehŕňa vlasy. Natešený jej s úsmevom oblížem tvár. Zasmeje sa a jemne ma odtlačí. „Vidím, že áno. No poď papať.“ volá ma za sebou. Dobehnem a sadnem si k jej kreslu a až potom zbadám, že misku položila vedľa môjho koberca. Cítim, ako mi zamrzol úsmev. Čože? Jedávam predsa pri jej nohách, prečo?
„Tak poď sem.“ Ignoruje moje prekvapenie. Veľmi pomaly a neochotne poslúchnem. Pripne obojok o reťaz a prehrabne mi vlasy. Skúsim spýtavý a temer zúfalý pohľad, ale otočí sa a sadne si do svojho kresla ku káve. Zapína telku a naozaj nevyzerá, že by mala v pláne začať si ma všímať. Prestáva sa mi to páčiť. Zamračene sa pustím do jedla.
Keď skončím, opäť dostanem lieky a čaj a ona zmizne vo svojej spálni. Niečo mi tu nehrá. Ak je nahnevaná, prečo ma netrestá? Ak nie je, prečo nesmiem k nej, prečo som priviazaný? Zo spálne vyjde oblečená. Prejde okolo mňa bez toho, aby mi venovala pohľad. Počujem, že sa sama obúva?? Klopanie opätkov, je späť v obývačke:
„Idem do mesta na kávu.“ Asi predsa len nie je nahnevaná, inak by mi nedala šancu tipnúť si, ako dlho bude preč. V tej istej chvíli, ako ona pohľadom skontroluje odkazovník na chladničke, si ja uvedomím, že mi treba vyčistiť oblek. Ale zabudol som to naň napísať a teraz hru prerušiť nesmiem. No čo už, budem musieť ísť sám, až ma pani vráti do reality. Otočí sa na opätku a v chodbe si oblieka kabát. Cinkot kľúčov.
„O tebe sa porozprávame potom!“ zakričí od dverí a zabuchne ich. Bude bitka, dôjde mi.
Pohodlne sa uložím. Nemusím dlho rozmýšľať, aby mi bolo jasné, za čo tá bitka bude. Vlastným konaním, ona by to nazvala hlúposťou, som si spôsobil bolesť. To je niečo, za čo som sa trestu nikdy nevyhol. A neznáša, keď mám spustené okná. Naša ostatná debata o tom skončila vetou: „Zlatko, to je tvoja vec. Rob, čo chceš. Ale raz mi prídeš domov, že ti prefúklo uši. Zmastím ťa jak hada!“ Nezvykla byť na mňa veľmi tvrdá, ale začal som mať pocit, že tento výprask si za klobúk nedám.
Pokúsil som sa zaspať, bez rannej kávy to nebol veľký problém. Spal som pár hodín, čo mi čakanie veľmi uľahčilo, ale po zobudení sa opäť ozval ranný čaj. Začal som uvažovať, čo asi urobí, ak do jej príchodu nevydržím. Pri jej štýle trestov som si vedel čo-to predstaviť, ale chvalabohu ma prerušil štrngot kľúčov v zámku. Na chodbe si zložila veci, prišla ku mne a automaticky ma pustila do kúpeľne. Keď som vyšiel, pokúsil som sa jej pritúliť nohám. Nevyzula si čižmy, čiže trest už nemieni odkladať. Kľakla si ku mne s fľašou minerálky. Chytila mi bradu a plastové hrdlo jemne priložila k perám. Neliala nasilu, odtiahla fľašu hneď, keď som dal najavo, že mám dosť.
„Na miesto.“ Prikázala. Poslúchol som a zmierene čakal na mieste. Vošla do obývačky, odniekiaľ vybrala vodítko.
„Poď sem.“ Prešiel som cez izbu k nej. Čupla si predo mňa, k obojku pripla vodítko a hneď si ho aj pevne chytila. Dívala sa na mňa a opakom voľnej ruky mi prešla po tvári.
„Z čoho máš ten prievan?“ Sklopil som zrak.
„Asi z otvorených okien, hm?“ Stále jemnou rukou prešla cez bradu na druhé líce.
„Z otvorených okien v aute. Že?“ Zahanbene som na ňu hľadel. Stiahla ruku z mojej tváre.
„Je november!“ skríkla. Samozrejme, že to viem. Uhýbam pohľadom. Dlaňou sa vrátila na líce a potom jemne cez šiju do vlasov.
„Vieš, že na seba musíš dávať pozor.“ Pokračovala opäť jemným, temer maznavým hlasom. Zdvihol som k nej pohľad a jemne prikývol.
„Je to jedna z tvojich základných povinností, za nedodržanie ktorých veľmi dobre vieš, že budeš bitý.“ Zakňučím. Sám si nie som istý, či od strachu, alebo prekvapenia, že ma tá veta vzrušila. Silnejšie mi chytí vlasy a pritiahne si moju hlavu na rameno.
„Vieš, že ťa nerada trestám.“ Zašepká mi do ucha. Opäť mi cez žalúdok preletel roj motýľov.
„Vieš to, však?“ vynucuje si odpoveď. Ťažko prehltnem a prikývnem.
„Lenže keď stváraš hlúposti, musím to urobiť.“ Hlas má vláčny, tichý, pokojný. Zhlboka sa nadýchnem.
„A toto bola hlúposť.“ Veď teraz to už viem aj sám.
„A ja som ťa varovala.“ Do boha, vždy musí mať pravdu?
„Vieš, že za toto si trest zaslúžiš, však?“ Odtiahla mi hlavu a pozrela mi do očí. Nenávidím, keď mi toto robí. Keď ma dotlačí k súhlasu, ktorý nechcem dať. Skúsim mlčať.
„Trest za to, že si porušil základné pravidlo a vlastným konaním si si ublížil,“ pokračovala. „Potom za to, že som ťa varovala a ty si si nedal povedať,“ skloním radšej pohľad. „A samozrejme, aby si sa naučil a veľmi dobre si zapamätal, čo už viac nemáš skúšať.“ Zakňučím a skláňam hlavu nižšie k zemi. Opäť ma tvrdým držaním za vlasy prinúti pozrieť sa na ňu.
„Hm?“ Nechce sa mi súhlasiť s výpraskom.
„Potrebuješ túto bitku, miláčik.“ Jemne mi položí svoje mäkké pery na tvár. „Aby sa moje šteniatko naučilo, čo mu nerobí dobre a aby sa to už nezopakovalo.“ Má ma. Už zase.
„Však?“ usmeje sa. A ja prikývnem. Usmeje sa ešte viac. Ani nie tak víťazoslávne, ako spokojne.
Podvedome skláňam hlavu bližšie k zemi, s prirodzenosťou, ktorá sa mi stala samozrejmou až pri nej. Nahý v strede izby, s čelom pritisnutým k zemi, počujem klepot opätkov vzďaľujúcich sa od môjho rozochveného tela. V hlave sa mi premieta pohyb dole idúceho okna a poryv studeného vetra, rynúceho sa zväčšujúcou medzerou. Na čo som, do riti, vtedy myslel? Jasné, ja som nemyslel. A namiesto krásneho večera, ktorý som mohol stráviť pri nôžkach svojej milovanej paničky, ma teraz čaká výprask. Zaslúžený, očistný a výchovný, ale výprask. Viem, že táto bolesť bude mať na mňa vlastne liečivé účinky a že mi pomôže. Uvedomujem si, že ruka, ktorú tak zbožňujem, ma nechce zraniť, len usmerniť moje správanie. Naučiť ma premýšľať o svojich činoch, ešte pred tým ako sa stanú a predchádzať následkom zlých rozhodnutí. To všetko viem, napriek tomu sa chvejem, sám neviem či strachom alebo vzrušením, rozdiel medzi týmito pocitmi je niekedy len sťažka vidieť.
Z premýšľania ma vytrhol ostrý zvuk tých istých kovových opätkov znejúcich stále bližšie pri mojej tvári, zahanbene hladiacej akoby do bytu pod nami.
„Neboj,“ šepla mi do uška, keď spozorovala záchvevy môjho tela. Jej hlas zapôsobil ako balzam, zahrial moje telo a zaodel ma do zamatovosti jeho vibrácii. Dodal mi silu, silu prekonať všetko čo ma čaká, akokoľvek mi to bude proti srsti. Opäť ma pohladila po tvári, chytila za pripravené vodítko a jemne ním potiahla. Pohnúť sa smerom, ktorý bol naznačený je príjemne samozrejmé. Byť vedený nahý na vodítku za zvuku jej čižiem je tak nádherný pocit, že moje telo nemohlo nezareagovať. Podvedome som vzdychol. Okamžite pochopila o čo sa jedná, napriek tomu sa rozhodla sama si to overiť. Vypestovaný reflex mi roztiahol nohy, keď sa zvuk jej chôdze preniesol poza moje nahé telo. Čupla si a jemným pohybom ruky skontrolovala svoju hračku. Počul som ako sa posmiala. Ani som nevedel, že pousmiatie je počuť.
„Copak, ty sa tešíš?“ hovorila s úsmevom v hlase. Len som zakňučal, celé telo sa mi chvelo.
„Čo?“ zasmiala sa a len tak mimochodom prešla nechtom po špičke, čo malo za následok hlasný vdych, ktorý sa rozľahol nielen mojím telom.
„No poď, niečo som ti sľúbila.“ povedala rozhodne a postavila sa. Naznačila mi, že mám prestrčiť prednú časť tela popod konferenčný stolík. Každá s mojich končatín sa tak teraz dotýkala jednej z nôh stolíka a a brucho sa mi oprelo o časť podobnú trámu, ktorá spájala nohy stolčeka s jeho vrchom. Stolček bol umiestnený tak, že môj zadok bol vydaný napospas priestoru izby a moja hlava skončila asi pol metra od sedačky.
Moja pani si sadla na sedačku, preložila si nohu cez nohu tak, že špička jej čižmy sa mi zaskvela tesne pred papuľkou. Zakňučal som, sila ktorá mi trhala jazyk smerom k jej nádherným nohám nabrala magický rozmer. Krátky pohľad bez slov ale ukončil moje nádeje. Zapálila si cigaretu a pokojne si začala rozbaľovať a usporiadavať laná. Z nás dvoch iba jeden vedel, čo bude nasledovať, ale zato veľmi presne. Naozaj neviem, či nohou pohupovala podvedome, alebo naschvál, ale vynútilo si to ďalšie moje zakňučanie.
Naklonila sa ku mne a pohladila ma po tvári. Vedel som, že bez ohľadu na to, ako rád by som to urobil, jej ruku oblízať proste nemôžem.
„Zlatunký.“ pošepla. „Myslíš, že by si si moje čižmičky teraz zaslúžil?“ pousmiala sa. Neostalo iné, ako kývnutím súhlasiť s nevysloveným záporom.
„Tak vidíš“ šepla. Špičku čižmy si navlhčila v mojej papuľke a prešla mi ňou pery. Vedel som, že na mojom tele sa okrem srdca nesmie pohnúť nič, ale zdalo sa mi, že na chvíľu prestalo biť aj to.
Keď dofajčila, s nežnosťou jej vlastnou začala spájať moje telo zo stolíkom a pripravovať ma tak na to, čo príde. Nech už to bude čokoľvek. Postupne strácali možnosť pohybu ľavá a pravá ruka, nohy a nakoniec mi priviazala k stredovej časti stolíka aj trup. Ruky boli priviazané na niekoľkých miestach, toľkými rôznymi uzlami a za tak hojného použitia lán, že sa medzery medzi jednotlivými upevneniami strácali. Nohy som mal vyviazané od seba, takže zo zadnej strany bolo zrejme vidieť ako sa to, čím som kedysi pokoroval ženské loná, naprázdno zabodáva do vzduchu. Nakoniec mi, pomocou obojka a niekoľkých metrov lán pripevnila hlavu tak, že som nemal možnosť pohnúť ničím iným, ako mimickými svalmi. Nič z toho, čo ma oboplo, nevytváralo škrtenie, ťahanie ani bolesť. Zároveň však dokonalá práca mojej pani s výsmechom ignorovala mohutnosť mojich svalov.
Keď som bol pripravený, sadla si oproti mojej zafixovanej papuľke. K svojim perám pritlačila cigaretu a k tým mojím podrážku svojej čižmy. Keď dofajčila, zložila si nohu na zem, čím sa mi jej podrážka stratila z pier, čo mi síce nebolo po vôli, ale aspoň tak eliminovala možnosť, že mi z úst vyletí jazyk a poruším zákaz. A nahnevať paničku ešte raz pred výpraskom... Už aj tak mám toho na rováši dosť.
Po treťom kroku, ktorého zvuk sa mi vryl do tela, ako keby v tých nádherných čižmách prešla po mne, mi zmizla s dohľadu.Počul som, ako zo stola vzala rákosku. Pár sekúnd ticha. Čakal som najhoršie. Zrazu som ucítil, ako sa ma dotkla jej zamatová ruka.
„Šššš, tíško. Je to pre tvoje dobro.“ šepla.
„Hmm.“ bojazlivo som vyjadril súhlas, nakoľko kývnuť hlavou som nemohol.
„Budeš počítať.“ oznámila mi.
„Uhm.“ Nie že by to nebolo jedno, ale súhlasil som, vydajúc zvuk, ktorý by som pokojným asi nenazval. Viem, prečo sa to musí stať, chápem to, ale bojím sa....
“PRÁSK“ dopadla prvá rana. Telo sa naplo, ale jediné čo sa pohlo bola tvár. Skňučal som ako naozajstné šteňa, bez toho aby som sa ho snažil napodobniť. Že ja idiot som to okno otváral. Bolo mi jasné, že keď raz umriem, dajú ma do hrobu zo zdravými ušami. Bolesť prechádzala mnohonásobne väčšou časťou tela ako miestom dopadu, šírila sa ako seizmická vlna.
„Jedna, ďakujem“....“dva“....“tri“.....“šty.....štyri“......pohladenie, tá zamatová ruka. Bolesť je úžasná v tom, že neuveriteľne zostruje zmysly.....vedel by som teraz spamäti nakresliť mapu odtlačkov jej prstov a keby som to vedel, môžem jej veštiť z ruky.....cítim každý drobný pohyb....dokonca vnímam jej srdce, dych. Dýcha krátko a plytko, oveľa rýchlejšie ako normálne.
„Muselo to byt?“ šepla s ľútosťou v hlase „Kedy už konečne pochopíš, že keď ti niečo poviem, máš sa podľa toho správať?“ vyčítala pokojne, ale veľmi dôrazne. „Dostaneš spolu 20 rán, takže koľko ešte?“
„17“ posmutnele som hlesol.
„4, 5....19“ narátal som kňučiac bolesťou. Blížil sa koniec, keď tu zrazu prišlo niečo, čo som naozaj nečakal.
„Idem do obchodu, zatiaľ premýšľaj, čo povedať, aby tá dvadsiata bola naozaj posledná.“ povedala.
„Pekne drž!“ S týmito slovami mi dala do papuľky rákosku. Kývol som očami. Neverím, že naozaj ide preč, veď som tak pekne držal. Aj keď čo iné som vlastne mohol, bondage je ďalšou z vecí, ktoré moja panička robí dokonale. Klepot opätkov, buchnutie dverí. Bolesť ustupuje, prevláda vzrušenie. Páčka na vypustenie hormónov však bezmocne visí vo vzduchu, nielenže si nemôžem ísť dole rukami, nedá sa mi ničoho dotknúť. Vzrušením mi brní záhlavie, stúpa mi tlak. Prosím, aspoň 10 sekúnd, prosím. “Prosím, prosííííím“....dvere. Zrazu sa otvorili a ja som si až teraz uvedomil, že nepremýšľam, ale kričím.
„O čo prosíš?“ posmievala sa.
„Ja, ja prosím o povolenie urobiť si to pekne na čižmy prosím, prosím, prosííím!“ žobral som.
„A nezabudol si na niečo?“ úsmev z tváre sa vytratil.
„Ja...som chcel povedať, že som sa poučil, budem sa dobre obliekať, dávať si pozor na ušká, nebudem nikdy pri otvorenom okne, keď je vonku zima, je mi ľúto, že som bolo také hlúpe, polepším sa...“ zachraňoval som situáciu.
„No chytil si sa rýchlo.“ skonštatovala. Zdvihla zo zeme rákosku. Do riti.
„Kde malo byť toto?“ Mal som to držať v zuboch. Musela mi vypadnúť, keď som kričal.
„Tak si teda z tej jednej urobíme päť, hm?“ povedala, hladiac mi vlasy. Idiot, napadlo mi. Po tých devätnástich prebehlo ďalších päť ako po masle, ale dala si na nich záležať, vynútila si ďalšie kňučanie.
„Ďakujem, naozaj sa už polepším,“ dušoval som sa, keď som chytil dych.
„No tak to som zvedavá.“ pousmiala sa.
Postavila sa a odišla smerom do kuchyne.Vrátila sa s mojou miskou a postavila mi ju pred papuľku. Vtedy som pochopil, prečo šla do toho obchodu. V mojej miske pristál obsah jemne roztopenej nanukovej torty.
„Je studená, ešte chvíľku počkáš, ja ti ju zatiaľ trošku pomiešam.“ usmiala sa a začala do torty vtláčať podrážku čižmy. Čoskoro v miske vznikol mliečny kokteil, ktorý sa rozhodla ešte jemne premiešať špičkou. Keď uznala, že konzistencia hmoty je v poriadku, nastavila mi pred tvár opäť svoju nôžku. Tentokrát ale stanovisko pri mojom spýtavom pohľade nebolo zamietavé. Pahltne som sa pustil do zmrzliny obsiahnutej vo všetkých drobných záhyboch jej čižiem. Stále som nemohol hýbať hlavou, pomáhala mi teda jemným pootáčaním členka. Keď uznala, že čižma je už opäť dokonale čistá, nastrčila mi druhú nôžku. Bolo úplne jedno, že tentokrát to bolo bez zmrzliny, pristupoval som k svojej práci rovnako zodpovedne. Keď som vyčistil aj druhú čižmu, pohladila ma po vlasoch a uvoľnila mi krk. Ľavú čižmu si oprela o okraj mojej misky a ukázala na ňu.
„Pekne papaj,“ šepla. Začal som vylizovať obsah misky, s jednou jej nožičkou na jej okraji a s druhou opretou na zátylku. Po chvíli sa rozhodla, že mi uvoľní pravú ruku. Kým ja som vyprázdnil misku, ruka bola voľná. Nastavila mi nôžku pred tvár.
„Môžeš.“ povedala. Jej hlas znel ako zvuk džungle pre tigra zo ZOO. Neomylne som si siahol medzi nohy a lížuc čižmy som sa začal dopracovávať k sladkému uvoľneniu. Asi mi to trvalo nečakane dlho, alebo ktoviečo, ale zrazu zaznelo:
„Dosť.“ Nechápavo som na ňu pozrel, ale bolo mi jasné, že s tohto diskusia nebude. Bez slovka mi začala odväzovať končatiny. Možno to bolo len zakázaným vyvrcholením, ale trvalo to celú večnosť. Keď skončila, chytila vodítko a viedla ma k sedačke. Ľahla si a ja som si automaticky našiel miesto pri jej nohách.
Usmiala sa na mňa.
“Daj pozor, niektoré veci neurýchliš, ale možno ich tak pokazíš.“ varovala ma. Našťastie, toto bola jedna z vecí, ktoré som chápal aj keď hral prím môj sekundárny mozog. Začal som jemne oblizovať miestečká pod kolenami. A keď sa rozkročila, aby ma mi vpustila papuľku na vnútornú stranu stehien, padol mi pohľad na... Bože, ona pod sukňou nemá nohavičky. Kľud, kľud, pomaly, zbabreš to, opakoval som si. Ovládol som sa a zachoval tempo, ktoré má rada, ale veľa nechýbalo. Môj vytrénovaný jazyk sa postupne prebojoval až do miest, kde mi bolo nádherne. Naše vzrušenie sa stupňovalo, keď som jej jazykom prechádzal zákutia, kam môžem len ja. Zrazu začala kričať a tlačiť sa mi celým telom na papuľku. Potiahla za obojok, trhla mi vlasmi. Náhle sa jej telo preplo, ako keby všetky kosti v jej tele stratili tuhosť a ona na chvíľku súdnosť. Vzdych a ďalší. Ešte jeden a zovretie pomaly povoľuje. Pritiahla si ma a dala mi pusu. Už sa nehnevá, už je dobre. Už nesmiem byť hlúpe.
Náhle si sadla, rozopla jednu čižmu a medzi svoju nôžku a vnútornú podrážku čižmy votrela trošku lubrikantu.
„Poď.“ vyzvala ma s úsmevom. Pochopil som, že som ozaj dostal milosť...
