Išla som tam, vystúpila som zo svojej komfortnej zóny. Bol to zvláštny pocit. Poznala som ho už spred 10 rokov. Keď som toto isté absolvovala na opačnej strane Slovenska.
Prišla som vo svojich obľúbených šatách alá školáčka a v mojich ryšavých vlasoch vlasoch veľká biela mašľa. Mám síce po 30, ale viem, že moja dievčenská energia sa len tak nevytratí. Pôsobím mladšie. Je to šťastie, ale aj prekliatie.
Vybrala som si na strategické miesto. Každý introvert to pozná. Sadla som si za kraj stola, trochu bokom od ostatných. Nikoho som tam nepoznala, ale záujem zo strany osadenstva na seba nenechal dlho čakať. Bolo to stretnutie ľudí, ktorí sa nehanbia za svoje sexuálne úchylky či deviácie. Nebola som iná. Svoju hranú nevinnosť som často využívala tak, aby som v mužoch prebrala to zviera.
Sedela som, prišla čašníčka. Objednala som si pohár suchého bieleho vína. Potrebovala som trochu popostrčiť. Ľudia postupne prichádzali a salónik sa plnil. Sledovala som ich, analyzovala. Počúvala, ako sa predstavujú. Zdvihla som hlavu, keď sa na mňa niekto obzrel. Občas som sa usmiala. Ako na úplne bežnej akcii plnej ľudí, z ktorých časť sú starí známi a časť sú úplní nováčikovia. Muži a ženy sa bavili, nahlas, potichu, popíjali. Občas sa mi niekto prihovoril. Bola som v miernom strese, ale pre mňa zásadne.
V tom vošiel ON, pán dokonalý. Martin, kolega, ktorý mi zamotal hlavu. Volajme ho ako chceme, ale nič to nemení na tom, že tam bol. Elegantný, sexy, dominantný a hovorila som už sexy? Bol odo mňa o 19 rokov starší, ale jeho genetika mu bez problémov uberala 10 rokov.
Prestala som dýchať. Ešte si ma nevšimol. Miesto som si vybrala starostlivo tak, aby som nebola hneď na očiach. Sledovala som každý jeho pohyb. Aký je ústretový, usmiaty, priateľský a výrečný. Nebol v tomto prostredí nováčik, očividne. Postupne prechádzal pohľadom po ľuďoch a zdravil sa. Kým si nevšimol mňa. Stále som sa takmer nedýchala, keď sa naše pohľady stretli. Zamrzol. Bolo to nekonečných pár sekúnd. Neviem, ako som to dokázala, ale usmiala som sa naňho. Došlo mi, že moje temné fantázie zrejme nebudú až tak vzdialené od reality.Usmial sa späť a vybral sa ku mne. „Dobrý večer, slečna,“ predniesol milo, mierne formálne, ale hravo. „Dobrý večer, pane,“ odpovedala som mu s úsmevom a hravo. „Teba som tu rozhodne nečakal.“ „I wrote to you that, I can feed the animal.“
Potemnel mu pohľad. Videla som, ako sa to zviera pohlo v jeho očiach ako lev schovaný v tráve, keď zavetrí pach krvi. Pousmial sa. Zhlboka sa nadýchol a sadol si priamo oproti mne. Bez slova len ma pozoroval. V tejto dynamike nebol čas na zbytočné slová, vedela som, kde je moje miesto, a cítila som, že on len premýšľa, ako si vezme, čo chce. Sklonila som zrak. Hrala som sa s pohárom v rukách a pritom som sledovala jeho ruky, ako si prezerá menu reštaurácie. Akoby sa nič nedialo a ja som sa ponorila do vlastných myšlienok o tom, ako je toto možné a či je to realita, alebo sa v tom najlepšom prebudím celá spotená so suchom v ústach.
„Ty budeš quiet storm.“ ozvalo sa vedľa mňa. Zachytila som to len tlmene, ako keby medzi mnou a okolitým svetom bolo plexi sklo. Zdvihla som zrak a v sekunde som sa vrátila do reality. Bol to sympatický muž po 40. Prikývla som. Bez zaváhania si sadol vedľa mňa. „Ja som Marcel. Písali sme si spolu.“ „Eli“ povedala som sa automaticky. Martin spozornel. Nenápadne, ale periférne som videla, ako mierne stlačil menu, ktoré držal v ruke, a na predlaktí mu vystúpili žily.
„Tak si predsa len prišla,“ s ľahkosťou prehodil Marcel, ako keby sa nič nedialo, a on stretol svoju starú známu. „Zmena je život,“ povedala som a ako by nič. Marcel sa prišiel hrať. Neváhal ani chvíľu. Odhrnul mi prameň vlasov, ktorý mi zakrýval ľavú stranu tváre, a dal mi ho za ucho. Plynule rukou prešiel na moju bradu. Jemne ju nadvihol.
„Rozkošné dievčatko si. Len obojok ti chyba.“ Usmiala som sa svojim nevinným úsmevom, ktorý pre mužov je vždy mätúci. „Myslím, že by si mala prísť na návštevu, aby som si vyskúšal, ako vieš poslúchať.“ Pokračoval bez štipky ostychu. Martina si vôbec nevšímal, ale Martin sledoval celú túto scénu so zvrašteným obočím a skôr, ako som mohla Marcelovi odpovedať, ozvalo sa z jeho strany zavrčanie. Doslova zavrčanie. Zvierací zvuk, ktorý by som nikdy od chlapa ako je Martin nečakala, a už vôbec nie na verejnosti. Marcel trochu zamrzol, zmätene sa pozrel na Martina, potom na mňa a potom znova. Martin ho zabíjal pohľadom. Marcel ma hneď pustil. „Ty máš pána?“ zasyčal na mňa cez zaťaté zuby. Bola som v úplnom šoku. „Ja … čo… neviem o tom nič.“ Habkala som sotva zrozumiteľne. Martin vyzeral, že ak sa Marcel zdrží ešte sekundu v mojej prítomnosti, roztrhá na kúsky. Ostala som ako obarená. Marcel sa postavil a rýchlo sa presunul na opačnú stranu miestnosti. Ostala som ako obarená. Bola som tak mimo, že som nedokázala ani myslieť. Martin so mnou celý večer neprehovoril ani slovo. Sledoval ma ako sa bavím s ostatnými. Scénu s Marcelom nezachytil zrejme nikto, ale nikto iný ani nemal počas celého večera potrebu sa správať ako Marcel. Martin sa počas celého večera neuvoľnil, aj keď sa tváril, že je v pohode. Bavil sa s ľuďmi, usmieval sa, ale neustále ma kontroloval. Prešlo pár hodín, ľudia sa pomaly začali vytrácať domov. Zábava postupne utíchala, rozhodla som sa, že je na čase ísť. Začala som sa obliekať a išla som k východu zaplatiť.
Tesne za chrbtom sa mi objavil Martin tak blízko, ako som ho zažila naposledy pred mesiacmi v práci, vo výťahu, ale tentokrát sa nebál pohnúť a urobiť krok. Pocítila som ako mi položil ruky na ramená, naklonil sa ku mne a šepol temným, zastretým hlasom: „Ty pôjdeš teraz so mnou.“ Celým telom mi prešlo to typické vzrušenie. Musel cítiť tú energiu, ktorá prešla každou mojou bunkou. Jemne mi prehrabol vlasy, akoby mi chcel urobiť cop, a potom ich pustil. Zaplatili sme a poslušne som išla za ním. Keďže akcia sa konala v centre, zavolal taxi, parkovať v centre je vždy hrozné. Okrem iného mal aj nejaký alkohol.
Prišiel taxík. Otvoril mi dvere ako správny gentleman. Dýchala som plytko, pomaly, musela som sa sústrediť na to, aby som dýchala normálne. Nevedela som, čo príde, ale mala som tušenie, že ten lev, ktorý bol celý večer schovaný v tráve, konečne vyjde a korisť budem ja. Nerozprávali sme sa, sledovala som cestu. Vedela som, kde býva a kam ideme. On celú cestu sledoval mňa. Cítila som jeho pohľad. Ale cítila som aj to, ako sa mi dotkol ramien ešte v podniku.
Po vystúpení z taxíku nepovedal nič, ale pohľadom povedal: „Nasleduj ma.“ Stále bol pokojný a sledoval ma. Prešli sme chodbou, výťahom až k jeho bytu. To ticho a tá energia vo výťahu medzi nami bola elektrizujúca. Odomkol dvere do bytu a počkal, kým vstúpim. Bola tam tma a svetlo ani nezažal. Zavrel dvere a v tom momente ma chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe. Šok z toho rýchleho pohybu mi nedovolil nič spraviť. Bola som v jeho rukách ako handrová bábika a v momente som skončila na jeho vypracovanej hrudi. Urobil dva kroky, ktorými si ma posunul k stene. Bol to jeho byt a on sa v ňom dokonale orientoval. V sekunde som mala jeho ruku na krku a moje telo okamžite zareagovalo tichým slonom. V tom momente ma pobozkal. Nebol to sladký zamilovaný bozk, ale bozk vyhladovaného vlka, ktorý si konečne berie čo je jeho.
„Patríš len mne.“ zavrčal zastreným, vzrušeným hlasom.
Prišla som vo svojich obľúbených šatách alá školáčka a v mojich ryšavých vlasoch vlasoch veľká biela mašľa. Mám síce po 30, ale viem, že moja dievčenská energia sa len tak nevytratí. Pôsobím mladšie. Je to šťastie, ale aj prekliatie.
Vybrala som si na strategické miesto. Každý introvert to pozná. Sadla som si za kraj stola, trochu bokom od ostatných. Nikoho som tam nepoznala, ale záujem zo strany osadenstva na seba nenechal dlho čakať. Bolo to stretnutie ľudí, ktorí sa nehanbia za svoje sexuálne úchylky či deviácie. Nebola som iná. Svoju hranú nevinnosť som často využívala tak, aby som v mužoch prebrala to zviera.
Sedela som, prišla čašníčka. Objednala som si pohár suchého bieleho vína. Potrebovala som trochu popostrčiť. Ľudia postupne prichádzali a salónik sa plnil. Sledovala som ich, analyzovala. Počúvala, ako sa predstavujú. Zdvihla som hlavu, keď sa na mňa niekto obzrel. Občas som sa usmiala. Ako na úplne bežnej akcii plnej ľudí, z ktorých časť sú starí známi a časť sú úplní nováčikovia. Muži a ženy sa bavili, nahlas, potichu, popíjali. Občas sa mi niekto prihovoril. Bola som v miernom strese, ale pre mňa zásadne.
V tom vošiel ON, pán dokonalý. Martin, kolega, ktorý mi zamotal hlavu. Volajme ho ako chceme, ale nič to nemení na tom, že tam bol. Elegantný, sexy, dominantný a hovorila som už sexy? Bol odo mňa o 19 rokov starší, ale jeho genetika mu bez problémov uberala 10 rokov.
Prestala som dýchať. Ešte si ma nevšimol. Miesto som si vybrala starostlivo tak, aby som nebola hneď na očiach. Sledovala som každý jeho pohyb. Aký je ústretový, usmiaty, priateľský a výrečný. Nebol v tomto prostredí nováčik, očividne. Postupne prechádzal pohľadom po ľuďoch a zdravil sa. Kým si nevšimol mňa. Stále som sa takmer nedýchala, keď sa naše pohľady stretli. Zamrzol. Bolo to nekonečných pár sekúnd. Neviem, ako som to dokázala, ale usmiala som sa naňho. Došlo mi, že moje temné fantázie zrejme nebudú až tak vzdialené od reality.Usmial sa späť a vybral sa ku mne. „Dobrý večer, slečna,“ predniesol milo, mierne formálne, ale hravo. „Dobrý večer, pane,“ odpovedala som mu s úsmevom a hravo. „Teba som tu rozhodne nečakal.“ „I wrote to you that, I can feed the animal.“
Potemnel mu pohľad. Videla som, ako sa to zviera pohlo v jeho očiach ako lev schovaný v tráve, keď zavetrí pach krvi. Pousmial sa. Zhlboka sa nadýchol a sadol si priamo oproti mne. Bez slova len ma pozoroval. V tejto dynamike nebol čas na zbytočné slová, vedela som, kde je moje miesto, a cítila som, že on len premýšľa, ako si vezme, čo chce. Sklonila som zrak. Hrala som sa s pohárom v rukách a pritom som sledovala jeho ruky, ako si prezerá menu reštaurácie. Akoby sa nič nedialo a ja som sa ponorila do vlastných myšlienok o tom, ako je toto možné a či je to realita, alebo sa v tom najlepšom prebudím celá spotená so suchom v ústach.
„Ty budeš quiet storm.“ ozvalo sa vedľa mňa. Zachytila som to len tlmene, ako keby medzi mnou a okolitým svetom bolo plexi sklo. Zdvihla som zrak a v sekunde som sa vrátila do reality. Bol to sympatický muž po 40. Prikývla som. Bez zaváhania si sadol vedľa mňa. „Ja som Marcel. Písali sme si spolu.“ „Eli“ povedala som sa automaticky. Martin spozornel. Nenápadne, ale periférne som videla, ako mierne stlačil menu, ktoré držal v ruke, a na predlaktí mu vystúpili žily.
„Tak si predsa len prišla,“ s ľahkosťou prehodil Marcel, ako keby sa nič nedialo, a on stretol svoju starú známu. „Zmena je život,“ povedala som a ako by nič. Marcel sa prišiel hrať. Neváhal ani chvíľu. Odhrnul mi prameň vlasov, ktorý mi zakrýval ľavú stranu tváre, a dal mi ho za ucho. Plynule rukou prešiel na moju bradu. Jemne ju nadvihol.
„Rozkošné dievčatko si. Len obojok ti chyba.“ Usmiala som sa svojim nevinným úsmevom, ktorý pre mužov je vždy mätúci. „Myslím, že by si mala prísť na návštevu, aby som si vyskúšal, ako vieš poslúchať.“ Pokračoval bez štipky ostychu. Martina si vôbec nevšímal, ale Martin sledoval celú túto scénu so zvrašteným obočím a skôr, ako som mohla Marcelovi odpovedať, ozvalo sa z jeho strany zavrčanie. Doslova zavrčanie. Zvierací zvuk, ktorý by som nikdy od chlapa ako je Martin nečakala, a už vôbec nie na verejnosti. Marcel trochu zamrzol, zmätene sa pozrel na Martina, potom na mňa a potom znova. Martin ho zabíjal pohľadom. Marcel ma hneď pustil. „Ty máš pána?“ zasyčal na mňa cez zaťaté zuby. Bola som v úplnom šoku. „Ja … čo… neviem o tom nič.“ Habkala som sotva zrozumiteľne. Martin vyzeral, že ak sa Marcel zdrží ešte sekundu v mojej prítomnosti, roztrhá na kúsky. Ostala som ako obarená. Marcel sa postavil a rýchlo sa presunul na opačnú stranu miestnosti. Ostala som ako obarená. Bola som tak mimo, že som nedokázala ani myslieť. Martin so mnou celý večer neprehovoril ani slovo. Sledoval ma ako sa bavím s ostatnými. Scénu s Marcelom nezachytil zrejme nikto, ale nikto iný ani nemal počas celého večera potrebu sa správať ako Marcel. Martin sa počas celého večera neuvoľnil, aj keď sa tváril, že je v pohode. Bavil sa s ľuďmi, usmieval sa, ale neustále ma kontroloval. Prešlo pár hodín, ľudia sa pomaly začali vytrácať domov. Zábava postupne utíchala, rozhodla som sa, že je na čase ísť. Začala som sa obliekať a išla som k východu zaplatiť.
Tesne za chrbtom sa mi objavil Martin tak blízko, ako som ho zažila naposledy pred mesiacmi v práci, vo výťahu, ale tentokrát sa nebál pohnúť a urobiť krok. Pocítila som ako mi položil ruky na ramená, naklonil sa ku mne a šepol temným, zastretým hlasom: „Ty pôjdeš teraz so mnou.“ Celým telom mi prešlo to typické vzrušenie. Musel cítiť tú energiu, ktorá prešla každou mojou bunkou. Jemne mi prehrabol vlasy, akoby mi chcel urobiť cop, a potom ich pustil. Zaplatili sme a poslušne som išla za ním. Keďže akcia sa konala v centre, zavolal taxi, parkovať v centre je vždy hrozné. Okrem iného mal aj nejaký alkohol.
Prišiel taxík. Otvoril mi dvere ako správny gentleman. Dýchala som plytko, pomaly, musela som sa sústrediť na to, aby som dýchala normálne. Nevedela som, čo príde, ale mala som tušenie, že ten lev, ktorý bol celý večer schovaný v tráve, konečne vyjde a korisť budem ja. Nerozprávali sme sa, sledovala som cestu. Vedela som, kde býva a kam ideme. On celú cestu sledoval mňa. Cítila som jeho pohľad. Ale cítila som aj to, ako sa mi dotkol ramien ešte v podniku.
Po vystúpení z taxíku nepovedal nič, ale pohľadom povedal: „Nasleduj ma.“ Stále bol pokojný a sledoval ma. Prešli sme chodbou, výťahom až k jeho bytu. To ticho a tá energia vo výťahu medzi nami bola elektrizujúca. Odomkol dvere do bytu a počkal, kým vstúpim. Bola tam tma a svetlo ani nezažal. Zavrel dvere a v tom momente ma chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe. Šok z toho rýchleho pohybu mi nedovolil nič spraviť. Bola som v jeho rukách ako handrová bábika a v momente som skončila na jeho vypracovanej hrudi. Urobil dva kroky, ktorými si ma posunul k stene. Bol to jeho byt a on sa v ňom dokonale orientoval. V sekunde som mala jeho ruku na krku a moje telo okamžite zareagovalo tichým slonom. V tom momente ma pobozkal. Nebol to sladký zamilovaný bozk, ale bozk vyhladovaného vlka, ktorý si konečne berie čo je jeho.
„Patríš len mne.“ zavrčal zastreným, vzrušeným hlasom.
