Posted 13.02.2026 by Solitary man in Ostatné
On takéto veci nepíše. Nikdy nepísal. Slová preňho bývali nástroj, nie spoveď. No spôsob, akým písala ona, ticho medzi jej vetami a presnosť, s akou pomenovala svoje tiene, mu ukázali, že aj muž môže niečo vysloviť bez toho, aby tým stratil pevnosť.
Nikdy sa jej nedotkol a predsa vedel, ako by voňalo jej hebké telo. Stretli sa v priestore, kde sa mená nenosia nahlas. Len tiene, prezývky a slová písané na klávesnici. Svet obrazoviek, kde sa dominancia meria vetou a submisivita tichom medzi odpoveďami.
Písala mu tak, ako ženy nepíšu často. Nie lacno. Nie hlučne. Bola krehká v tom, čo priznala, a pevná v tom, čo uniesla. Hovorila o odovzdaní, ale nikdy nepôsobila zlomeno. Skôr ako niekto, kto vie, že sila sa skrýva v rozhodnutí pokľaknúť, nie v slabosti.
On čítal jej slová v pološere, ktoré prerušovali len záblesky plameňov v krbe. Vzduch bol ťažký. Na koži cítil vlastnú vôňu, temnú a surovú, s tónmi dymu, kože a dreva. Nie sladkú. Nie mäkkú. Vôňu, ktorá sa drží látky aj ráno a pripomína, kto ju nosí. Sedel pokojne, bez potreby dokazovať, kto je. Nepotreboval reťaze, aby bol pevný. Nepotreboval ju zväzovať, aby ju držal. Stačila mu veta. Spôsob, akým jej napísal zastav a ona zastavila. Spôsob, akým jej napísal pozeraj sa na mňa a ona sa pozerala, aj keď len cez sklo displeja.
V jeho hlave bol čiernobiely obraz. Ona v šere pri jeho nohách, objíma jeho kolená, čelom opretá o jeho stehno. On jej prejde rukou vlasmi, zdvihne jej tvár, prsty pod bradou. Nie násilie, ale kontrola. Nie tvrdosť, ale istota. Jeho dlaň na jej krku pevná a presná, bez hnevu. Cítil, ako sa jej dych spomalí, ako sa nebráni, ale vedome odovzdáva. Nie preto, že musí, ale preto, že chce. Len pripomenutie, že drží priestor, v ktorom sa môže prestať brániť svetu.
Nikdy sa to nestalo. A nestane.
Keď si vymenili fotografie, niečo sa zlomilo. Nie dramaticky. Len realita vstúpila do miestnosti a rozohnala niektoré tiene. Slová zostali rovnaké, ale pohľad už nehľadal pokračovanie.
On neprosí o priazeň. Neohýba chrbát, aby sa zmestil do cudzej predstavy. Ak má stáť, stojí rovno a pevne. Vedeli, že ich cesty sa nespoja. Nie všetky spojenia majú mať telo. Niektoré majú zostať medzi dymom a obrazovkou.
Odišiel bez scény, bez výčitiek, bez potreby vysvetľovať. Niesol si len vedomie, že niekde existuje žena, ktorá by vedela sedieť pri jeho nohách nie zo strachu, ale z dôvery. A možno práve ona ho naučila, že aj odchádzajúci muž môže raz za čas niečo napísať. Nie preto, aby bol pochopený. Ale preto, že to v ňom zanechalo stopu.
Odchádzajúci muž nezatvára dvere prudko. Len zhasne lampu, vezme opasok z operadla a nechá šero, aby pohltilo to, čo nikdy nemalo byť viac než dym.
Nikdy sa jej nedotkol a predsa vedel, ako by voňalo jej hebké telo. Stretli sa v priestore, kde sa mená nenosia nahlas. Len tiene, prezývky a slová písané na klávesnici. Svet obrazoviek, kde sa dominancia meria vetou a submisivita tichom medzi odpoveďami.
Písala mu tak, ako ženy nepíšu často. Nie lacno. Nie hlučne. Bola krehká v tom, čo priznala, a pevná v tom, čo uniesla. Hovorila o odovzdaní, ale nikdy nepôsobila zlomeno. Skôr ako niekto, kto vie, že sila sa skrýva v rozhodnutí pokľaknúť, nie v slabosti.
On čítal jej slová v pološere, ktoré prerušovali len záblesky plameňov v krbe. Vzduch bol ťažký. Na koži cítil vlastnú vôňu, temnú a surovú, s tónmi dymu, kože a dreva. Nie sladkú. Nie mäkkú. Vôňu, ktorá sa drží látky aj ráno a pripomína, kto ju nosí. Sedel pokojne, bez potreby dokazovať, kto je. Nepotreboval reťaze, aby bol pevný. Nepotreboval ju zväzovať, aby ju držal. Stačila mu veta. Spôsob, akým jej napísal zastav a ona zastavila. Spôsob, akým jej napísal pozeraj sa na mňa a ona sa pozerala, aj keď len cez sklo displeja.
V jeho hlave bol čiernobiely obraz. Ona v šere pri jeho nohách, objíma jeho kolená, čelom opretá o jeho stehno. On jej prejde rukou vlasmi, zdvihne jej tvár, prsty pod bradou. Nie násilie, ale kontrola. Nie tvrdosť, ale istota. Jeho dlaň na jej krku pevná a presná, bez hnevu. Cítil, ako sa jej dych spomalí, ako sa nebráni, ale vedome odovzdáva. Nie preto, že musí, ale preto, že chce. Len pripomenutie, že drží priestor, v ktorom sa môže prestať brániť svetu.
Nikdy sa to nestalo. A nestane.
Keď si vymenili fotografie, niečo sa zlomilo. Nie dramaticky. Len realita vstúpila do miestnosti a rozohnala niektoré tiene. Slová zostali rovnaké, ale pohľad už nehľadal pokračovanie.
On neprosí o priazeň. Neohýba chrbát, aby sa zmestil do cudzej predstavy. Ak má stáť, stojí rovno a pevne. Vedeli, že ich cesty sa nespoja. Nie všetky spojenia majú mať telo. Niektoré majú zostať medzi dymom a obrazovkou.
Odišiel bez scény, bez výčitiek, bez potreby vysvetľovať. Niesol si len vedomie, že niekde existuje žena, ktorá by vedela sedieť pri jeho nohách nie zo strachu, ale z dôvery. A možno práve ona ho naučila, že aj odchádzajúci muž môže raz za čas niečo napísať. Nie preto, aby bol pochopený. Ale preto, že to v ňom zanechalo stopu.
Odchádzajúci muž nezatvára dvere prudko. Len zhasne lampu, vezme opasok z operadla a nechá šero, aby pohltilo to, čo nikdy nemalo byť viac než dym.
