Až na popol

Išla som do teba.
Znova a znova.
Provokovala som ťa.
Odvrávala.

Hľadala hranice, aj keď som presne vedela, kde sú.
Videla som, ako sa ti napínajú čeľuste.
Ako sa ti mení dych.
Ako sa v tebe dvíha niečo, čo som sama vyvolávala.

A robila som to zámerne.

Nie preto, že by som ťa chcela zraniť.
Ale preto, že som bola vydesená.

Každý tvoj nežný dotyk ma vytáčal.

Každý pokojný príkaz som odmietla.

Každé tvoje „som tu“ vo mne spúšťalo paniku.

Pretože neha bolela viac než tvrdosť.
Lebo keď je niekto láskavý, môže ťa opustiť.
Keď je niekto trpezlivý, máš čo stratiť.
A ja som mala príliš veľa jaziev.

Začala som cítiť príliš veľa.

A keď subinka cíti príliš veľa, začne sa báť.

Bála som sa toho, čo sa vo mne prebúdza.
Bála som sa toho, ako veľmi mi na tebe záleží.
Bála som sa, že ak sa úplne otvorím, rozbiješ ma… aj keď si mi nikdy nedal dôvod si to myslieť.

Tak som si radšej sama podkopala nohy.

Tlačila som na teba.
Testovala som tvoju trpezlivosť.

Snažila som sa ťa nahnevať, lebo hnev je jednoduchší než starostlivosť.

Keď si sa ku mne priblížil, cúvla som.
Keď si ma chcel držať, odstrčila som ťa.
Keď si ma viedol, odmietla som poslúchnuť.

A pritom som vo vnútri kričala, aby si ma videl.

Chcela som, aby si ma potrestal.
Chcela som, aby si bol tvrdý.

Lebo tvrdosť sa dá prežiť.

Ale keby si ma objal…
rozpadla by som sa.

Lebo objatie znamená bezpečie.
A bezpečie znamená riziko.

A ja som sa tak strašne bála byť šťastná.

Minulosť ma naučila, že keď je niečo krásne, netrvá to.
Tak som sa snažila to rozbiť skôr, než by to rozbilo mňa.
Nechcela som ťa stratiť.

A presne preto som ťa od seba odtláčala.

Subinka vie byť krutá, keď sa bojí.
Vie byť ostrá, keď ju bolí srdce.
Vie sa správať ako monštrum, keď sa len snaží prežiť.

A ja…

Ja som len nechcela znova zostať sama so svojimi troskami.
Tak som ťa skúšala.
A dúfala, že zostaneš.

.......


Už som nevládala.

Celé dni som hrala silnú. Tvrdú. Nedostupnú. Každý pohľad som odvrátila, každý dotyk odmietla, každé tvoje slovo som premenila na boj.

A ty si stále stál.
Nepohol si sa.
A práve to ma zlomilo.

Stála som pred tebou s rukami zovretými v päste, čeľusťou stiahnutou tak silno, až ma bolela hlava. V hrudi mi hučalo ako pred búrkou.

Pozrel si sa na mňa tým pohľadom.

Nie dominantným.
Skutočným.

„Dosť.“

Jedno slovo.
A ja som sa rozpadla.

Nie pekne.
Nie potichu.

Kolena mi povolili a skoro som spadla. Ruky sa mi roztriasli, dych sa mi zlomil v krku a z hrdla sa mi vydral plač, ktorý som v sebe držala celé týždne.

Udierala som päsťami do vlastných stehien.
Plakala som ako dieťa.
Zvíjala som sa v hanbe aj bolesti.

„Prestaň… prosím… ja už nevládzem…“

Slová zo mňa padali rozhádzane. Nedávali zmysel. Len úlomky:

„Bojím sa…“
„Nechcem ťa stratiť…“
„Ja neviem byť šťastná…“
„Keď ťa pustím dnu, rozbije ma to…“

Sedela som na zemi ako rozbitá bábika.

A ty si pochopil.

Videla som ten moment v tvojich očiach.

Nie hnev.
Nie sklamanie.
Pochopenie.

Kľakol si si ku mne.
Ako Dom, ktorý vidí ranenú dušu.

Chytil si mi tvár do dlaní, pevne, aby som nemohla uhýbať pohľadom.

„Ty si necítila hnev.“

Hlas si mal tichý.

„Ty si mala strach.“

A v tej chvíli som sa rozplakala ešte viac.

Objal si ma.
Nie jemne.

Držal si ma, akoby si ma musel zadržať v tomto svete. Hlavu som mala pritlačenú na tvoju hruď, tvoje ruky okolo mňa ako železné kruhy.

„Nepokazila si nič,“ povedal si mi do vlasov.
„Len si sa bála.“

A ja som sa v tebe rozpadla celá.

Prvýkrát som ťa nechala vidieť tú časť zo mňa, ktorú som vždy schovávala.

Moju paniku zo šťastia.
Môj strach z opustenia.
Moju sub dušu, ktorá chce patriť, ale nevie, či prežije, keď sa otvorí.

Ty si ma nepustil.
Držal si ma, kým sa mi dych neupokojil.
Kým sa mi telo prestalo triasť.
Kým zo mňa neodišiel chaos.

A potom si mi povedal niečo, čo mi navždy zostane v hrudi:

„Nebudem ťa trestať za to, že si sa bála. Budem ťa učiť, že tu zostávam.“

A vtedy som pochopila…
že som ho nikdy neničila hnevom.
Len som kričala strachom.

....

Stále v jeho náručí...

Dýchaj.
Len dýchaj.
Jeho ruky sú okolo mňa. Skutočné. Pevné. Neodchádza. Srdce mu bije pod mojím uchom a ja ho počujem hlasnejšie než vlastné myšlienky.

Zostáva.

Nerozpadla som sa sama.

Telo sa mi ešte trasie, ale už nie od paniky. Od toho, že konečne nemusím držať všetko pokope.

Hlavu mám zaborenú v jeho hrudi a prvýkrát po dlhej dobe necítim potrebu sa chrániť.

Je tu.

Prestaň bojovať.

Tak veľmi som sa bála tohto momentu. Toho, že ma uvidí zlomenú. Nahú vnútri. Bez obrany.

A on ma neodsunul.

Nepovedal, že som príliš.

Drží ma silnejšie.

Moje ruky sa mu pomaly zachytia za tričko. Nie pevne. Len tak, ako sa topiaci chytá brehu.

Prepáč… prepáč… prepáč…

Opakujem si to v hlave, lebo ešte nemám silu to povedať nahlas.

Celé telo mi šepká:

zostaň.

Moja sub duša sa konečne ukladá na miesto.
Ako keď niečo blúdi dlho v tme a zrazu nájde domov.

Nemusím byť silná.
Nemusím dokazovať.
Nemusím testovať hranice.

Stačí byť.

Cítim, ako mi jeho dlaň pomaly prechádza po chrbte.
Rovnaký pohyb, znova a znova. Uspávajúci. Ukotvujúci.

Každý dotyk mi hovorí:

si v bezpečí.

Chcem mu povedať, že som sa bála byť šťastná.
Že keď mi niekto začne znamenať veľa, môj svet sa roztrasie.
Že moja obrana je útok.
Že moja tvrdosť je len strach prezlečený za hnev.

Ale zatiaľ len plačem.

A on ma necháva.

Som malá v jeho náručí.

Nie slabá.
Malá.

A je v tom rozdiel.

Ak by som teraz mala hovoriť pravdu bez filtrov, povedala by som mu:

ja nechcem utiecť. ja len neviem, ako zostať.

Dýcham ho.

Jeho vôňu. Jeho teplo. Jeho pokoj.
A v tej chvíli sa vo mne niečo pomaly prepisuje.

Možno…
možno môžem veriť.

Nie naraz.
Nie dokonale.
Ale po kúsku.

A možno je toto presne to, čo som celý čas hľadala.

Miesto, kde môžem položiť svoju zlomenú sub dušu
a nikto ju neodkopne.

Naopak, poskladá, znova a krajšiu.