moart
Posted 1.10.2018 by moart in Scenare hratok
To som teda asi prehnala. Som koza, keď sa rozbehnem nemôžem nikdy nahmatať ručnú brzdu. Povystrájala som s ním také veci, že až...
Nebudem si ani domýšľať aké to bude mať následky. Do prdele, už si domýšľam. Zabije ma!
Polepeto, retard, zebrovaná prdel, varecha v zadku, navoskované gule, odber semena, atď...321 Uff...
„Trošku“ som sa tam vtedy odviazala. Asi mi to ušlo „cez“.
Mať kontrolu nad niekým je zložité. Obdivujem všetky Déčinka /Laca Smile/ s vnútornou kontrolou.

Už počas týždňa som mu mohla odpisovať len krasopisne, guleperom na papier. Oskenovať, alebo odfotiť čarbanicu a zaslať.
Samozrejme, aby toho nebolo dosť, vždy som kľačala na stoličke, pred zrkadlom a s holým zadkom. Papier na podlahe a na jazyku štipec.
Pohľad do zrkadla bol dokonalý. Nepodvádzam. Tomu verte.
Sliny stekali, papier dokvápaný...
Však si to skúste.

No uvidíme, povedal slepý.

Zvoním...

„Čau zlatíčko, srdénko moje milučké, len podkaj pekne ďalej“ ozvalo sa zo skrinečky.
Kukám, už je to tu. Na trávniku v záhrade šibenica, pri nej blatová jama, hadica, kýbel a zas tá posratá lopata. Pripravil si tam dokonca, pred šibenicu, na červený koberček, obrovské kreslo s podnožkou.
Neverím vlastým očiam. Pri veľkom kresle dve menšie. Čo sa tu chystá, kabaret?
Dookola tejto scény, ako z tuctového hororu, napichané samé pochodne. Detailista. Ešte, že to tu nikto nevidí, ten plot má super. Domýšľať, kto bude hlavný predstaviteľ nebolo treba.
Že ?, hrdinka, hovorím si v duchu.

Serem na to, čo má byť, nech sa stane. Teda, čo to drístam. Asi zdrhnem, musím zdrhnúť. Nie nezdrhnem, zabuchla som si bránku. Niet cesty späť. Kde je vôľa tam je cesta, uvažujem. Vždy je cesta späť. Už mi šibe. Z tohto nevycúvam. Už nemám brzdu, ani spiatočku. Zaradím teda najpomalšiu jedničku a idem. Cukám sebou ako v autoškole. Hotový rozjazd auta s kutáčom.

Hlava dole, pokora sama v celej svojej nahote. Prd v nahote, však som oblečená. No, to asi len zatiaľ.

Geroj sedí vyvalený v koženej a ťuká si. „Ahoj zlatko, už si tu?“ nie tam, hovorím si v duchu.
Zatiaľ nepohol ani brvou.
„Ahoj láska, už som tu“ skúšam nevinne.
Ten jeho škodoradostný úsmev mi napovedal o čo tu asi pôjde.
Hodinku sa bavíme, smejeme, debata sem, debata tam. Ako fajn. Stratila som strach. Ja ho asi milujem.

Kúúrva a už hrmí! Blesk z jasného neba. Zrazu pri mne pristálo staré jutové, špinavé vrece od zemiakov. Len sa zaprášilo. Na ňom vystrihnuté diery na krk a ruky. To som pochopila aj bez návodu. Za ním letel holiaci strojček. Ten bol zababraný od uschnutej peny a chlpov. Fuj, určite bude tupý ako ja. Na čo mi asi tak bude? To už sa môj mozog váľal, spokojne, niekde na podlahe. Určite si hovoril: „Čau stará, ako ti je? Ja som ti naznačoval neblbni, to si odskáčeš“.
Hneď nato chlpatá podrazáčka: „Kristušáka tu je mokro, ideš ma utopiť?“
Nasledoval jazyk: „Čo sme na púšti?“

A samozreme, do toho príhovor pána sediaceho klídečka: „Anjelik, sa tu zabávame a máme dnes spolu hodne, ale hóódne nevybavenej roboty.“
To druhé „hóódne“ ma totálne zložilo...
Komentáre- príspevky
No Comments. Login or Signup to be first.