Posted 11.04.2017 by jurajandrejovic in Klinik
Experimentálny, samozrejme fiktívny a pravdupovediac úchylný krátky román na pokračovanie o osudoch istého Tomáša pracujúceho v tajomnej firme.
Tomáš (budeme ho tak volať, hoci jeho skutočné meno bolo iné) vyštudoval sociológiu. Vlastne ani nikdy nechcel byť sociológom. Veril, že s titulom Mgr. pred menom bude môcť robiť všetko a preto nešiel na školu, ktorá by mu poskytovala väčšie uplatnenie. Realita mu na dvere zaklopala rýchlo po škole a on si uvedomil, že nájsť si dobrú prácu bude náročnejšie, než si myslel. Hlavne, ak jeho životopis bol na akékoľvek skúsenosti z praxe veľmi chudobný. Keď mu navyše rodičia oznámili, že ho chcú prestať živiť a mal by sa postaviť na vlastné nohy, musel konať.
Mal šťastie v nešťastí, aspoň vtedy si to myslel. Na internete našiel inzerát, v ktorom hľadali mladých mužov do tridsiatky, ktorí mali pracovať ako SBS-kári a zabezpečovať objekty patriace istej firme. Nikdy sa nevidel ako nejaký SBS-kár, no ponúkali „veľký plat a firemné výhody“. A tak si povedal, že niekde začať musí. Napísal e-mail a dostal odpoveď. Prekvapujúco – jedinou podmienkou bolo „absolvovanie zdravotnej prehliadky a fyzických testov“. Personalista, s ktorým komunikoval, ho však varoval, že nie každý nimi prejde.
Celý týždeň pracoval na zlepšovaní svojich fyzických predpokladov. A v jeden pondelok, o sedem nula nula sa mal dostaviť do kancelárie „prijímacieho koordinátora.“ Keď ho taxikár doviezol na toto miesto, kdesi na okraji bratislavskej Rače, bol prekvapený tým, čo videl a radšej sa opýtal taxikára, či je tu správne. Namiesto nejakej administratívnej budovy stál pred rodinným domom. Svojou architektúrou i vekom nijako nevybočoval z domov, ktoré boli v okolí. Prišiel k dverám a zazvonil. Otvoril mu nejaký muž, mohol mať tak niečo po tridsiatke.
Opýtal sa ho, či je tu správne a ten mu len odpovedal, že už na neho čaká. Bol tu správne. Mal toľko otázok, no nedostal ani len príležitosť sa ich opýtať. Muž, v bielom plášti, zjavne onen prijímací koordinátor, ho nasmeroval do kúpeľne, kde mu povedal, že sa má osprchovať a prísť do kancelárie už len v spodnom prádle. Na otázky nebol čas, rýchlo zmizol v kancelárii. Tomáš sa teda podľa pokynov osprchoval a vrátil sa do kancelárie. Prvé, čo ho upútalo po vstupe bolo gynekologické kreslo v ľavom rohu miestnosti. Pomyslel si, že tento muž pred ním je asi gynekológ.
Všetko išlo rýchlo. Hneď ako vošiel dnu ho muž zmeral, zvážil, skontroloval stetoskopom a odmeral mu tlak. Všetko si zapisoval do predpísaných papierov. „Mladý muž, predtým než začneme, vám musím povedať, že máte čokoľvek právo odmietnuť. Ak tak však urobíte, pohovor skončil a prácu nedostanete. Hľadáme fyzicky i duševne schopných mužov, ktorý toho znesú viac ako ostatní, rozumiete?“ Tomáš len prikývol. „Dobre teda, ľahnite si na posteľ na brucho,“ požiadal ho muž. Tomáš nemal dôvod ho neposlúchnuť, bol zvedavý, čo sa bude ďalej diať.
„Stiahnite si spodky, zmeriam vám teplotu.“ O tom, že sa teplota meria rektálne vedel, nikdy to však nezažil. Pomyslel si, že kvôli tomuto predsa pohovor neodpíska a tak si ich zosunul nižšie. Muž, už v bielych rukaviciach, podišiel k nemu, dvomi prstami mu roztiahol zadok a druhým prstom do neho jemne vsunul nagélovaný prst. Vzápätí do neho možno na polcentimetra vsunul aj ten teplomer a zapol ho. Nebolo to nič hrozné, akurát teplomer bol studený. „Teplota v poriadku,“ zhodnotil muž po skončení merania a výsledok zapísal na papier.
Tomáš si medzičasom už natiahol spodky. „Kľaknite si na štyri, spravíme výplach čriev.“ Toto bolo horšie. V mysli sa mu vybavili slová jeho starších kamarátok, ktoré niečo podobné zažili či už pred pôrodom alebo pred operáciami. Nezdalo sa z ich slov, že ho čaká niečo desivé. Nepríjemné to áno, ale horor to nemal byť. Predsa sa ho však opýtal či je to potrebné. „Pred ďalšími vyšetreniami áno,“ okomentoval nevyhnutnosť muž. „Ale môžete odmietnuť,“ mu po chvíli pripomenul muž. Tomáš ani teraz nevzdal tento „pohovor“. Stiahol spodky a dal sa do predpísanej polohy.
Muž do neho vsunul najprv prst, ten v ňom párkrát otočil a potom i samotnú hadičku. Prúdenie vody najprv necítil, potom sa mu zdalo byť v poriadku a až keď neskôr začal pociťovať kŕče, uvedomil si, že to zrejme až taká prechádzka ružovou záhradou nie je. Pozeral na ubúdajúcu vodu z vrecúška a dúfal, že to pôjde rýchlo. Keď skončili, muž ho tam ešte nechal dve-tri minúty ležať a zadržovať vodu v sebe. „Keď skončíte, umyte sa,“ požiadal ho muž, keď už skoro až utekal na záchod. O desať-pätnásť minút bol späť. „Vráťte sa do predchádzajúcej polohy,“ povedal sucho muž.
„Viac tie nohy roztiahnite, ešte, ešte ...“ inštruoval ho muž, dokým nebol spokojný. Tomáš mal pocit poníženia a studu, najväčšieho odkedy toto všetko začalo. Veril, že to najhoršie má za sebou. Muž mu najprv vizuálne skúmal okolie konečníku. Občas odbehol, aby niečo zapísal. „Teraz vás skontrolujem per rectum.“ Preklad nebol potrebný, Tomáš vedel, čo bude nasledovať. Muž vsunul pravý ukazovák dnu a začal ním krútiť a meniť polohy. Tomáš mal pocit, že skúma každú jednu časť jeho čreva. Niektoré pasáže boli nepríjemné, no v hlase nedal poznať diskomfort.
„V poriadku,“ zhodnotil po minúte či dvoch, ktoré sa jemu museli zdať ako večnosť. „Zostaňte takto.“ Keď otočil hlavu, aby sa pozrel, čo sa chystá, videl ako muž dáva gél na predmet, o ktorom tušil, že skončí v ňom. Muž si jeho pohľad všimol a opýtal sa ho, či chce skončiť. „Asi áno, je toho na mňa veľa.“ A tak si nasadil spodky a už-už vstával z postele. Keď bol vo dverách, začal si predstavovať, čo mu o tom povedia rodičia, ktorým už povedal, že bude asi pracovať ako SBS. Hlavne otca, ktorý mu povedal, že je to „chlapská profesia“ a poplacal ho po ramene, čo nerobil často.
„Nie, chcem pokračovať, dá sa ešte?“ - opýtal sa vo dverách. Muž mu povedal stroho „áno, samozrejme“ a Tomáš si vyzliekol spodky a dal do predpísanej polohy. Scenár sa zopakoval – najprv prst, potom ten nástroj. Horšie než jeho zasúvanie bolo to, keď ho začal rozťahovať. Z jeho čreva išli nechcené zvuky. Na Tomášovo ospravedlnenie muž nereagoval. Pocit predmetu v zadnici nebol bolestivý, ale nepríjemný. Veľmi nepríjemný. Tomáš mal otvorené ústa a zdalo sa, že už-už bude chcieť kričať alebo prosiť o to, nech ten predmet z neho vyberie.
Muž si zasvietil svetlom, prezrel vnútrajšok jeho čreva a vybral predmet z jeho útrob. „Dobre, to by sme teda mali. Bežte do kresla, prezriem vám penis.“ Vyšetrenie jeho nástroja bolo až na kontrolu prostaty bezproblémové. Síce mu bolo nepríjemné, že mu penis tak dôkladne kontroloval muž a nie nejaká mladá sexy žena, no bol to skôr duševný, než bolestivý pocit. Keď skončili, muž mu podal akúsi tubu, do ktorej ho požiadal o semeno. „Bežte s tým na záchod“. Tomášovi vlastne odľahlo, myslel si, že po tom všetkom i túto časť zabezpečí muž.
„Dobre, to by bolo na dnes všetko. Je 8:45, ja tu mám o štvrťhodinu ďalšieho klienta. Oblečte sa a príďte zajtra na fyzické testy. Ak samozrejme súhlasíte?“ Tomáša to prekvapilo, myslel si, že toto zahrňovalo jedno i druhé, no súhlasil. Opýtal sa ho, či zatiaľ prospel a on mu odpovedal, že „zatiaľ áno“. Cestou von si všimol ako práve z taxíku vystupuje asi 35-ročná žena. Opýtal sa taxikára, či ho vezme domov a on súhlasil. Pred deviatou bol doma a pustil sa do raňajok. Zadok ho bolel, ale na to jeho koordinátor upozorňoval. „Čo do pekla budú tie fyzické testy?“ - opakoval si v mysli.
Tomáš (budeme ho tak volať, hoci jeho skutočné meno bolo iné) vyštudoval sociológiu. Vlastne ani nikdy nechcel byť sociológom. Veril, že s titulom Mgr. pred menom bude môcť robiť všetko a preto nešiel na školu, ktorá by mu poskytovala väčšie uplatnenie. Realita mu na dvere zaklopala rýchlo po škole a on si uvedomil, že nájsť si dobrú prácu bude náročnejšie, než si myslel. Hlavne, ak jeho životopis bol na akékoľvek skúsenosti z praxe veľmi chudobný. Keď mu navyše rodičia oznámili, že ho chcú prestať živiť a mal by sa postaviť na vlastné nohy, musel konať.
Mal šťastie v nešťastí, aspoň vtedy si to myslel. Na internete našiel inzerát, v ktorom hľadali mladých mužov do tridsiatky, ktorí mali pracovať ako SBS-kári a zabezpečovať objekty patriace istej firme. Nikdy sa nevidel ako nejaký SBS-kár, no ponúkali „veľký plat a firemné výhody“. A tak si povedal, že niekde začať musí. Napísal e-mail a dostal odpoveď. Prekvapujúco – jedinou podmienkou bolo „absolvovanie zdravotnej prehliadky a fyzických testov“. Personalista, s ktorým komunikoval, ho však varoval, že nie každý nimi prejde.
Celý týždeň pracoval na zlepšovaní svojich fyzických predpokladov. A v jeden pondelok, o sedem nula nula sa mal dostaviť do kancelárie „prijímacieho koordinátora.“ Keď ho taxikár doviezol na toto miesto, kdesi na okraji bratislavskej Rače, bol prekvapený tým, čo videl a radšej sa opýtal taxikára, či je tu správne. Namiesto nejakej administratívnej budovy stál pred rodinným domom. Svojou architektúrou i vekom nijako nevybočoval z domov, ktoré boli v okolí. Prišiel k dverám a zazvonil. Otvoril mu nejaký muž, mohol mať tak niečo po tridsiatke.
Opýtal sa ho, či je tu správne a ten mu len odpovedal, že už na neho čaká. Bol tu správne. Mal toľko otázok, no nedostal ani len príležitosť sa ich opýtať. Muž, v bielom plášti, zjavne onen prijímací koordinátor, ho nasmeroval do kúpeľne, kde mu povedal, že sa má osprchovať a prísť do kancelárie už len v spodnom prádle. Na otázky nebol čas, rýchlo zmizol v kancelárii. Tomáš sa teda podľa pokynov osprchoval a vrátil sa do kancelárie. Prvé, čo ho upútalo po vstupe bolo gynekologické kreslo v ľavom rohu miestnosti. Pomyslel si, že tento muž pred ním je asi gynekológ.
Všetko išlo rýchlo. Hneď ako vošiel dnu ho muž zmeral, zvážil, skontroloval stetoskopom a odmeral mu tlak. Všetko si zapisoval do predpísaných papierov. „Mladý muž, predtým než začneme, vám musím povedať, že máte čokoľvek právo odmietnuť. Ak tak však urobíte, pohovor skončil a prácu nedostanete. Hľadáme fyzicky i duševne schopných mužov, ktorý toho znesú viac ako ostatní, rozumiete?“ Tomáš len prikývol. „Dobre teda, ľahnite si na posteľ na brucho,“ požiadal ho muž. Tomáš nemal dôvod ho neposlúchnuť, bol zvedavý, čo sa bude ďalej diať.
„Stiahnite si spodky, zmeriam vám teplotu.“ O tom, že sa teplota meria rektálne vedel, nikdy to však nezažil. Pomyslel si, že kvôli tomuto predsa pohovor neodpíska a tak si ich zosunul nižšie. Muž, už v bielych rukaviciach, podišiel k nemu, dvomi prstami mu roztiahol zadok a druhým prstom do neho jemne vsunul nagélovaný prst. Vzápätí do neho možno na polcentimetra vsunul aj ten teplomer a zapol ho. Nebolo to nič hrozné, akurát teplomer bol studený. „Teplota v poriadku,“ zhodnotil muž po skončení merania a výsledok zapísal na papier.
Tomáš si medzičasom už natiahol spodky. „Kľaknite si na štyri, spravíme výplach čriev.“ Toto bolo horšie. V mysli sa mu vybavili slová jeho starších kamarátok, ktoré niečo podobné zažili či už pred pôrodom alebo pred operáciami. Nezdalo sa z ich slov, že ho čaká niečo desivé. Nepríjemné to áno, ale horor to nemal byť. Predsa sa ho však opýtal či je to potrebné. „Pred ďalšími vyšetreniami áno,“ okomentoval nevyhnutnosť muž. „Ale môžete odmietnuť,“ mu po chvíli pripomenul muž. Tomáš ani teraz nevzdal tento „pohovor“. Stiahol spodky a dal sa do predpísanej polohy.
Muž do neho vsunul najprv prst, ten v ňom párkrát otočil a potom i samotnú hadičku. Prúdenie vody najprv necítil, potom sa mu zdalo byť v poriadku a až keď neskôr začal pociťovať kŕče, uvedomil si, že to zrejme až taká prechádzka ružovou záhradou nie je. Pozeral na ubúdajúcu vodu z vrecúška a dúfal, že to pôjde rýchlo. Keď skončili, muž ho tam ešte nechal dve-tri minúty ležať a zadržovať vodu v sebe. „Keď skončíte, umyte sa,“ požiadal ho muž, keď už skoro až utekal na záchod. O desať-pätnásť minút bol späť. „Vráťte sa do predchádzajúcej polohy,“ povedal sucho muž.
„Viac tie nohy roztiahnite, ešte, ešte ...“ inštruoval ho muž, dokým nebol spokojný. Tomáš mal pocit poníženia a studu, najväčšieho odkedy toto všetko začalo. Veril, že to najhoršie má za sebou. Muž mu najprv vizuálne skúmal okolie konečníku. Občas odbehol, aby niečo zapísal. „Teraz vás skontrolujem per rectum.“ Preklad nebol potrebný, Tomáš vedel, čo bude nasledovať. Muž vsunul pravý ukazovák dnu a začal ním krútiť a meniť polohy. Tomáš mal pocit, že skúma každú jednu časť jeho čreva. Niektoré pasáže boli nepríjemné, no v hlase nedal poznať diskomfort.
„V poriadku,“ zhodnotil po minúte či dvoch, ktoré sa jemu museli zdať ako večnosť. „Zostaňte takto.“ Keď otočil hlavu, aby sa pozrel, čo sa chystá, videl ako muž dáva gél na predmet, o ktorom tušil, že skončí v ňom. Muž si jeho pohľad všimol a opýtal sa ho, či chce skončiť. „Asi áno, je toho na mňa veľa.“ A tak si nasadil spodky a už-už vstával z postele. Keď bol vo dverách, začal si predstavovať, čo mu o tom povedia rodičia, ktorým už povedal, že bude asi pracovať ako SBS. Hlavne otca, ktorý mu povedal, že je to „chlapská profesia“ a poplacal ho po ramene, čo nerobil často.
„Nie, chcem pokračovať, dá sa ešte?“ - opýtal sa vo dverách. Muž mu povedal stroho „áno, samozrejme“ a Tomáš si vyzliekol spodky a dal do predpísanej polohy. Scenár sa zopakoval – najprv prst, potom ten nástroj. Horšie než jeho zasúvanie bolo to, keď ho začal rozťahovať. Z jeho čreva išli nechcené zvuky. Na Tomášovo ospravedlnenie muž nereagoval. Pocit predmetu v zadnici nebol bolestivý, ale nepríjemný. Veľmi nepríjemný. Tomáš mal otvorené ústa a zdalo sa, že už-už bude chcieť kričať alebo prosiť o to, nech ten predmet z neho vyberie.
Muž si zasvietil svetlom, prezrel vnútrajšok jeho čreva a vybral predmet z jeho útrob. „Dobre, to by sme teda mali. Bežte do kresla, prezriem vám penis.“ Vyšetrenie jeho nástroja bolo až na kontrolu prostaty bezproblémové. Síce mu bolo nepríjemné, že mu penis tak dôkladne kontroloval muž a nie nejaká mladá sexy žena, no bol to skôr duševný, než bolestivý pocit. Keď skončili, muž mu podal akúsi tubu, do ktorej ho požiadal o semeno. „Bežte s tým na záchod“. Tomášovi vlastne odľahlo, myslel si, že po tom všetkom i túto časť zabezpečí muž.
„Dobre, to by bolo na dnes všetko. Je 8:45, ja tu mám o štvrťhodinu ďalšieho klienta. Oblečte sa a príďte zajtra na fyzické testy. Ak samozrejme súhlasíte?“ Tomáša to prekvapilo, myslel si, že toto zahrňovalo jedno i druhé, no súhlasil. Opýtal sa ho, či zatiaľ prospel a on mu odpovedal, že „zatiaľ áno“. Cestou von si všimol ako práve z taxíku vystupuje asi 35-ročná žena. Opýtal sa taxikára, či ho vezme domov a on súhlasil. Pred deviatou bol doma a pustil sa do raňajok. Zadok ho bolel, ale na to jeho koordinátor upozorňoval. „Čo do pekla budú tie fyzické testy?“ - opakoval si v mysli.
