Posted 14.06.2016 by danielchalaba in Klinik
Podľa priania rodičov som vtedy študoval medicínu. Už v prvom roku som porozumel tomu, že napriek svojmu láskavému srdcu (čo bola vhodná kvalifikácia) sa zo mňa lekár nestane. Vďaka Facebooku však každý vedel, že „to je ten lekár“ a ľudia sa na mňa obracali s najrôznejšími otázkami a problémami. Ťažko im bolo vysvetliť, že im študent prvého ročníka nebude môcť toľko povedať ako skúsený lekár, odbiť sa nedali. A tak som stal pre mnohých atestovaným lekárom.
Spomínam na jednu príhodu, čo ovplyvnila moje ďalšie smerovanie. Práve som čítal jednu z tých tučných kníh o anatómii, keď mi na Facebooku napísal bývalý šéf, pre ktorého som kedysi pracoval. Že sa dočítal, že som lekár a bla-bla. Rezignoval som sa vyvracanie neprávd a pomaly si chystal tradičnú odpoveď o tom, že najlepšie bude zájsť za skutočným lekárom. „Počuj, môžeš ku nám zájsť prezrieť dcéru? Obvoďáčka má dovolenku a nik ju nezastupuje.“
Pýtal som sa, čo je dcére. Dostalo sa mi odpovede, že je „na smrť“ chorá. Tie uvodzovky tam vážne boli. Po krátkej chvíli mi šéf vysvetlil, že dcére zrejme nič nie je, akurát majú mať dnes písomku a ona nie je pripravená. „Hneď ako ťa uvidí, vyletí z postele. Bude to len na chvíľu“. Bežne by som ho odmietol, akurát tento šéf zvykol dávať slušné vreckové a samému mi dal prácu v čase, keď som ju hľadal. Bol som tak trochu jeho dlžníkom. „Štartujem,“ znela moja posledná odpoveď.
Šéf nebýval ďaleko a do štvrť hodiny som bol u neho. Rýchlo som nahádzal do tašky nejaké vybavenie, skôr len, aby to tak nejako vyzeralo. Čakal ma pred domom, uvítal ma a rovno zaviedol hore k dcére. „Počkaj tu.“ Čakal som pred jej izbou, kým on jej vysvetľoval, že prišiel lekár, aby ju pozrel. Veľmi som nepočul, o čom sa bavia, len mi pri odchode pošeptal, že „určite chorá nie je“ a mám ju prinútiť stať z postele, že na toto nemá čas.
Šiel som dnu. Dievča ležalo v posteli, prikryté a pozeralo do mobilného telefónu. V duchu som si hovoril, že skutočne je chorá na smrť. Keď som sa jej pýtal, čo jej je, povedala, že má určite teplotu a bolí ju brucho, ale len trochu. Dosť na to, aby zostala doma, málo na to, aby musela do nemocnice. „Prehmatám ťa, dobre?“ Vyhrnula si pyžamo. Pri prehmate som nič neobjavil, „slepák“ to teda zjavne nebude. „Hneď som späť,“ odvetil som.
Šéf na mňa čakal v kuchyni. Povedal som mu, že sa mi nezdá, že by to bolo niečo vážne. „Ale chcel by som všetko vylúčiť. Máš niečo proti vyšetreniu per rectum?“ Odvetil mi, že mám robiť, čo chcem, len nech to netrvá dve hodiny. Rozumiem. A tak som sa vrátil s povolením. Slečna si zatiaľ písala s kamarátkami o tom, ako je jej dobre, nevediac, že jej chvíle pokoja skončili. „Hovoril som s tvojim otcom. Dovolil mi ti spraviť ďalšie vyšetrenia.“
Odložila mobil s tým, že aké vyšetrenia. „Per rectum.“ Pýtala sa ma, čo je to. „Rektálne vyšetrenie.“ „To, akože ….“ vydesila sa a protestovala. „Sú dve možnosti. Ak to odmietneš, poviem tvojmu otcovi, že najskôr si v poriadku a jeho to nahnevá a odhadujem, že ti niečo zakáže (ukázal som na jej mobil). Ale ak ti vážne niečo je, tak to spraviť musím. Alebo ak chceš ďalej simulovať, musím to tiež urobiť, keďže ty musíš hrať stále svoju hru na chorú. Premýšľaj.“
Hrozba trestu od otca bola príliš veľká a tak sa podvolila. Ľahla si na bok a stiahla dole pyžamové nohavice. Ženy volia radi túto pozíciu, keďže sa cítia menej odhalené, než pri iných. „Poprosím si kľaknúť na všetky štyri.“ Argumentoval som lepším prístupom a väčším pohodlím. Bez slov sa premiestnila no inštinktívne si kľakla tak, aby bol môj prístup, čo najťažší. „Daj sa tak, aby si mala hlavu čo najnižšie a zadok, čo najvyššie.“ Porozumela rýchlo.
Pozorovala ma pri tom, ako som si na ruku dával rukavicu. I ako som z brašne vybral gél, ktorý som si natrel na prst. Kľačala tam bezbranná, odhalená, pripravená na to, že jej muž strčí svoj pomerne veľký prst do útrob. V tú chvíľu som si uvedomil, že ma to vzrušuje. Že tá jej bezbrannosť a odovzdanosť je v istom zmysle krásna. Uvedomil som si, že vážne nie som lekár, keď mnou dokážu takéto veci tak silno duševne pohnúť. Myslím, že ten moment som prestal byť lekárom.
Vsunul som jej prst dnu. Vzdychla a narovnala sa. Už mi to bolo jedno, bol som dnu, prekonal som prvotný odpor. Prehmatával som ju a počúval jej vzdychy. Cítil som, že je jej to nepríjemné, že cíti tlak a zároveň stud, no neľutoval som ju nijako. Nebol som lekár, ktorý počúval pacienta, počúval som len sám seba a svoje pocity. Zasúval a vysúval som prst a sledoval ako sa najrôznejšie myká a snaží sa dostať zo zovretia, ktoré sú zväzovalo.
Bolo by divné, ak by som jej prezeral aj rozkrok, no ponížil som ju ešte viac tým, že sa predomnou musela vymočiť. Argument „musím ti ukázať, čo znamená stredný prúd“ zabral. Šéfovi som povedal, nech ju radšej nechá v tento deň doma, že je to asi len ľahká chrípka. Nemal ani čas protestovať. Povedal som slečne inštrukcie o pitnom režime a oddychu a šiel som domov s pocitom dobre vykonanej práce.
Lekárom som sa napokon skutočne nestal, ale môj záujem o ženské telo, špeciálne zadnú časť pretrval. Vlastne ani sám neviem prečo. Existencionalisti veria, že všetko má svoju príčinu, zrejme teda aj toto, len som neprišiel na to, akú. Ale vždy, keď sa ku mne dostane nejaká žena, tak robím ono per rectum pri rôznych príležitostiach, napríklad hre na doktora. Najlepšia žena je na to taká, ktorá to až tak rada nemá. Vtedy si vždy spomeniem na túto slečnu.
Poznámky:
(1) Dialógy určite neodozneli tak, ako je to tu napísané. Sú to roky, tak si už presne nepamätám, čo sme si hovorili
(2) So slečnou som sa už nikdy viac nevidel
(3) Vyštudoval som smer, ktorý s medicínou vôbec nesúvisí
(4) Ospravedlňujem sa všetkým tým, ktorý hľadali drsné BDSM a nenašli. Je to len príbeh zo života.
Spomínam na jednu príhodu, čo ovplyvnila moje ďalšie smerovanie. Práve som čítal jednu z tých tučných kníh o anatómii, keď mi na Facebooku napísal bývalý šéf, pre ktorého som kedysi pracoval. Že sa dočítal, že som lekár a bla-bla. Rezignoval som sa vyvracanie neprávd a pomaly si chystal tradičnú odpoveď o tom, že najlepšie bude zájsť za skutočným lekárom. „Počuj, môžeš ku nám zájsť prezrieť dcéru? Obvoďáčka má dovolenku a nik ju nezastupuje.“
Pýtal som sa, čo je dcére. Dostalo sa mi odpovede, že je „na smrť“ chorá. Tie uvodzovky tam vážne boli. Po krátkej chvíli mi šéf vysvetlil, že dcére zrejme nič nie je, akurát majú mať dnes písomku a ona nie je pripravená. „Hneď ako ťa uvidí, vyletí z postele. Bude to len na chvíľu“. Bežne by som ho odmietol, akurát tento šéf zvykol dávať slušné vreckové a samému mi dal prácu v čase, keď som ju hľadal. Bol som tak trochu jeho dlžníkom. „Štartujem,“ znela moja posledná odpoveď.
Šéf nebýval ďaleko a do štvrť hodiny som bol u neho. Rýchlo som nahádzal do tašky nejaké vybavenie, skôr len, aby to tak nejako vyzeralo. Čakal ma pred domom, uvítal ma a rovno zaviedol hore k dcére. „Počkaj tu.“ Čakal som pred jej izbou, kým on jej vysvetľoval, že prišiel lekár, aby ju pozrel. Veľmi som nepočul, o čom sa bavia, len mi pri odchode pošeptal, že „určite chorá nie je“ a mám ju prinútiť stať z postele, že na toto nemá čas.
Šiel som dnu. Dievča ležalo v posteli, prikryté a pozeralo do mobilného telefónu. V duchu som si hovoril, že skutočne je chorá na smrť. Keď som sa jej pýtal, čo jej je, povedala, že má určite teplotu a bolí ju brucho, ale len trochu. Dosť na to, aby zostala doma, málo na to, aby musela do nemocnice. „Prehmatám ťa, dobre?“ Vyhrnula si pyžamo. Pri prehmate som nič neobjavil, „slepák“ to teda zjavne nebude. „Hneď som späť,“ odvetil som.
Šéf na mňa čakal v kuchyni. Povedal som mu, že sa mi nezdá, že by to bolo niečo vážne. „Ale chcel by som všetko vylúčiť. Máš niečo proti vyšetreniu per rectum?“ Odvetil mi, že mám robiť, čo chcem, len nech to netrvá dve hodiny. Rozumiem. A tak som sa vrátil s povolením. Slečna si zatiaľ písala s kamarátkami o tom, ako je jej dobre, nevediac, že jej chvíle pokoja skončili. „Hovoril som s tvojim otcom. Dovolil mi ti spraviť ďalšie vyšetrenia.“
Odložila mobil s tým, že aké vyšetrenia. „Per rectum.“ Pýtala sa ma, čo je to. „Rektálne vyšetrenie.“ „To, akože ….“ vydesila sa a protestovala. „Sú dve možnosti. Ak to odmietneš, poviem tvojmu otcovi, že najskôr si v poriadku a jeho to nahnevá a odhadujem, že ti niečo zakáže (ukázal som na jej mobil). Ale ak ti vážne niečo je, tak to spraviť musím. Alebo ak chceš ďalej simulovať, musím to tiež urobiť, keďže ty musíš hrať stále svoju hru na chorú. Premýšľaj.“
Hrozba trestu od otca bola príliš veľká a tak sa podvolila. Ľahla si na bok a stiahla dole pyžamové nohavice. Ženy volia radi túto pozíciu, keďže sa cítia menej odhalené, než pri iných. „Poprosím si kľaknúť na všetky štyri.“ Argumentoval som lepším prístupom a väčším pohodlím. Bez slov sa premiestnila no inštinktívne si kľakla tak, aby bol môj prístup, čo najťažší. „Daj sa tak, aby si mala hlavu čo najnižšie a zadok, čo najvyššie.“ Porozumela rýchlo.
Pozorovala ma pri tom, ako som si na ruku dával rukavicu. I ako som z brašne vybral gél, ktorý som si natrel na prst. Kľačala tam bezbranná, odhalená, pripravená na to, že jej muž strčí svoj pomerne veľký prst do útrob. V tú chvíľu som si uvedomil, že ma to vzrušuje. Že tá jej bezbrannosť a odovzdanosť je v istom zmysle krásna. Uvedomil som si, že vážne nie som lekár, keď mnou dokážu takéto veci tak silno duševne pohnúť. Myslím, že ten moment som prestal byť lekárom.
Vsunul som jej prst dnu. Vzdychla a narovnala sa. Už mi to bolo jedno, bol som dnu, prekonal som prvotný odpor. Prehmatával som ju a počúval jej vzdychy. Cítil som, že je jej to nepríjemné, že cíti tlak a zároveň stud, no neľutoval som ju nijako. Nebol som lekár, ktorý počúval pacienta, počúval som len sám seba a svoje pocity. Zasúval a vysúval som prst a sledoval ako sa najrôznejšie myká a snaží sa dostať zo zovretia, ktoré sú zväzovalo.
Bolo by divné, ak by som jej prezeral aj rozkrok, no ponížil som ju ešte viac tým, že sa predomnou musela vymočiť. Argument „musím ti ukázať, čo znamená stredný prúd“ zabral. Šéfovi som povedal, nech ju radšej nechá v tento deň doma, že je to asi len ľahká chrípka. Nemal ani čas protestovať. Povedal som slečne inštrukcie o pitnom režime a oddychu a šiel som domov s pocitom dobre vykonanej práce.
Lekárom som sa napokon skutočne nestal, ale môj záujem o ženské telo, špeciálne zadnú časť pretrval. Vlastne ani sám neviem prečo. Existencionalisti veria, že všetko má svoju príčinu, zrejme teda aj toto, len som neprišiel na to, akú. Ale vždy, keď sa ku mne dostane nejaká žena, tak robím ono per rectum pri rôznych príležitostiach, napríklad hre na doktora. Najlepšia žena je na to taká, ktorá to až tak rada nemá. Vtedy si vždy spomeniem na túto slečnu.
Poznámky:
(1) Dialógy určite neodozneli tak, ako je to tu napísané. Sú to roky, tak si už presne nepamätám, čo sme si hovorili
(2) So slečnou som sa už nikdy viac nevidel
(3) Vyštudoval som smer, ktorý s medicínou vôbec nesúvisí
(4) Ospravedlňujem sa všetkým tým, ktorý hľadali drsné BDSM a nenašli. Je to len príbeh zo života.
