Čierna nepremokavá plachta bola rozprestretá na stole uprostred obývačky. Nie preto, že by bola potrebná. Ale preto, že Pán mal rád dramatický efekt.
Na jej strede som kľačala ja. Chrbtom rovno, kolená trochu protestovali a v rukách som držala tanierik s kávou naplnenou takmer po okraj.
Samozrejme.
Pán vošiel do miestnosti s pokojom človeka, ktorý má absolútnu kontrolu nad situáciou. Položil na stôl cukor a lyžičku, akoby pripravoval úplne obyčajné raňajky.
Lenže pri nás nikdy nič nebolo úplne obyčajné.
Sadol si do kresla oproti stolu. Pomaly sa oprel a prehodil nohu cez nohu. Výhľad mal dokonalý.
Ja som mala kávu. A začínajúci problém s rukami.
„Oddýchni si,“ povedal pokojne.
Oddýchnuť si. Zaujímavý koncept. Káva sa jemne zachvela.
„Ak ti ukapne jediná kvapka,“ povedal pokojne, „nezlezieš zo stola suchá.“
Krátka pauza.
„A je mi jedno čím sa zmáčaš. Káva to nebude. Tá je moja.“
Samozrejme že je. Prečo by som mala mať aj ja nejaké výhody? Minúty plynuli pomaly. Ruky ma začali páliť. Snažila som sa sústrediť na dýchanie. Na rovnováhu. Na to, aby sa tanierik nepohol ani o milimeter.
Pán zatiaľ sledoval celé predstavenie s výrazom človeka, ktorý si práve zapol veľmi dobrý seriál. Občas sa usmial. Občas stlačil tlačidlo na ovládači.
A občas sa káva v tanieriku nebezpečne rozvlnila.
Keď som už mala pocit, že moje ruky odpadnú a moje telo sa rozhodne pre revolúciu, zdvihla som oči. Hypnotizovala som ho pohľadom. Prosím. Prosím. Prosím. Nakoniec som zašepkala: „Pane… smiem sa urobiť?“
Pán sa na mňa pozrel. Ten úsmev v kútikoch očí znamenal len jedno. Baví sa. Postavil sa. Pomaly ku mne prešiel.
„Držiak nehovorí,“ povedal pokojne.
„Držiak drží.“
O chvíľu som mala v ústach roubík. A on sa vrátil do kresla. Ako keby práve upravil hlasitosť televízora. Minúty sa vliekli. Ja som bojovala s vlastným telom, gravitáciou aj fyzikou tekutín.
Potom sa Pán zrazu postavil. Prišiel ku mne. Bez slova zobral tanierik z mojich rúk.
Moje svaly skoro zaplakali od úľavy.
„Ruky za hlavu,“ prikázal.
Poslúchla som okamžite. On sa pozrel do tanierika. Ani kvapka nechýbala. Usmial sa. „Dobre.“
Konečne. Konečne koniec. Myslela som si. Pán zobral cukor. Nasypal ho do kávy.
Tekutina sa nebezpečne zavlnila. Potom zobral lyžičku. Pomaly ju ponoril dnu.
Ja som sledovala ten pohyb s hrôzou človeka, ktorý vidí prichádzať katastrofu v spomalenom zábere. Káva sa zachvela. Ale nevyliala sa. Pán sa pozrel na mňa.
„Vidíš,“ povedal pokojne. „Sebakontrola.“
Potom sa napil. A spokojne sa oprel do kresla. Ja som sa konečne uvoľnila a takmer padla na stôl. On sa na chvíľu zamyslel. Potom pozrel na mňa.
Zdvihla som oči. „Prečo vlastne robíme tento test?“ spýtala som sa zachrípnuto.
Pán sa usmial. „Pretože ráno si povedala, že multitasking je ľahký.“ Potom dodal: „A tiež preto, že si mi včera vyliala kávu na notebook.“
Na jej strede som kľačala ja. Chrbtom rovno, kolená trochu protestovali a v rukách som držala tanierik s kávou naplnenou takmer po okraj.
Samozrejme.
Pán vošiel do miestnosti s pokojom človeka, ktorý má absolútnu kontrolu nad situáciou. Položil na stôl cukor a lyžičku, akoby pripravoval úplne obyčajné raňajky.
Lenže pri nás nikdy nič nebolo úplne obyčajné.
Sadol si do kresla oproti stolu. Pomaly sa oprel a prehodil nohu cez nohu. Výhľad mal dokonalý.
Ja som mala kávu. A začínajúci problém s rukami.
„Oddýchni si,“ povedal pokojne.
Oddýchnuť si. Zaujímavý koncept. Káva sa jemne zachvela.
„Ak ti ukapne jediná kvapka,“ povedal pokojne, „nezlezieš zo stola suchá.“
Krátka pauza.
„A je mi jedno čím sa zmáčaš. Káva to nebude. Tá je moja.“
Samozrejme že je. Prečo by som mala mať aj ja nejaké výhody? Minúty plynuli pomaly. Ruky ma začali páliť. Snažila som sa sústrediť na dýchanie. Na rovnováhu. Na to, aby sa tanierik nepohol ani o milimeter.
Pán zatiaľ sledoval celé predstavenie s výrazom človeka, ktorý si práve zapol veľmi dobrý seriál. Občas sa usmial. Občas stlačil tlačidlo na ovládači.
A občas sa káva v tanieriku nebezpečne rozvlnila.
Keď som už mala pocit, že moje ruky odpadnú a moje telo sa rozhodne pre revolúciu, zdvihla som oči. Hypnotizovala som ho pohľadom. Prosím. Prosím. Prosím. Nakoniec som zašepkala: „Pane… smiem sa urobiť?“
Pán sa na mňa pozrel. Ten úsmev v kútikoch očí znamenal len jedno. Baví sa. Postavil sa. Pomaly ku mne prešiel.
„Držiak nehovorí,“ povedal pokojne.
„Držiak drží.“
O chvíľu som mala v ústach roubík. A on sa vrátil do kresla. Ako keby práve upravil hlasitosť televízora. Minúty sa vliekli. Ja som bojovala s vlastným telom, gravitáciou aj fyzikou tekutín.
Potom sa Pán zrazu postavil. Prišiel ku mne. Bez slova zobral tanierik z mojich rúk.
Moje svaly skoro zaplakali od úľavy.
„Ruky za hlavu,“ prikázal.
Poslúchla som okamžite. On sa pozrel do tanierika. Ani kvapka nechýbala. Usmial sa. „Dobre.“
Konečne. Konečne koniec. Myslela som si. Pán zobral cukor. Nasypal ho do kávy.
Tekutina sa nebezpečne zavlnila. Potom zobral lyžičku. Pomaly ju ponoril dnu.
Ja som sledovala ten pohyb s hrôzou človeka, ktorý vidí prichádzať katastrofu v spomalenom zábere. Káva sa zachvela. Ale nevyliala sa. Pán sa pozrel na mňa.
„Vidíš,“ povedal pokojne. „Sebakontrola.“
Potom sa napil. A spokojne sa oprel do kresla. Ja som sa konečne uvoľnila a takmer padla na stôl. On sa na chvíľu zamyslel. Potom pozrel na mňa.
Zdvihla som oči. „Prečo vlastne robíme tento test?“ spýtala som sa zachrípnuto.
Pán sa usmial. „Pretože ráno si povedala, že multitasking je ľahký.“ Potom dodal: „A tiež preto, že si mi včera vyliala kávu na notebook.“
