číslovky 6.1

Plynulo prejdem na kapitolu číslo 7, blbosť. Vrátim sa kúusoček späť. Túto nazvem kapitola 6.1. Ešte sme slávnostne neukončili „prípravný výbor“. Netreba sa ponáhľať, vyhrnúť rukávy a hajde na to!
Vo dverách si s Vierkou dávame „fajf“ po slovensky five.
Mne to nestačí k úspechu, a po otočke späť, rozbieham otázkou odbrzdený, sediaci vagón: „Diana? Môžeš sa prosím, postaviť?“ vlastne, momentálne, zabrzdený vagón.

Cesta späť s ryžou, miešaným nápojom a dilemou, „bude stáť, alebo nebude stáť“, končí úspešne.
Diana stojí ľahostajne chrbtom k dverám, ruky v bok, a jej pokrčená noha v kolene provokačne tancuje. Ešteže nekrúti kabelkou. Ten postoj vylepšíme neskôr...

Zdvorilým: „Nech sa páči,“ zbavujem moju ľavú ruku ryžovej záťaže, pri dverách, u slečny v pravo.
Čo viac si priať, ako pomstu za horúca?

Dobre sa uvažuje pri sŕkaní lahodného nápoja a pohľade na objekt, čakajúci na svoj osud. Pri vychutnávaní bubliniek pozorujem vykoľajenú Dianu. Je tak na tri metre a nevie čo s očami, rukami, ani kolenom.

„Dianka, idkaj si po ryžu, doveď mi sem Vierku, vrať sa na miesto, nasyp si, kľakni si.“ Zložitý povel je ukončený jednoduchým mľasknutím jazyka, odlepeného od horného podnebia, podčiarknutý podobným mľasknutím vlhkými perami. Pre Dianu ten príkaz zložitý bol, uvažovala dlhšie, ako sme zvyknutí.

Vierka znovu zaskočila, a zaskočila!
„Si nepočula? Pakuj sem!“ znovu naštartovaná slúžka preberá iniciatívu. Znovu zapisujem do diára v hlave, pýtal sa jej niekto niečo?

Sedíme na koženej sedačke, ja a slúžka. Pred nami prešľapuje na pôvodnom mieste, teraz s ryžou v rukách, Diana. Slúžka v tureckom posede s lakťami na kolenách a bradou v dlaniach... Vypadá, že niečo skúma.
Nemienim jej prenechávať velenie a smerom k stojacej neistote, padá otázka: „Chceš to písomne v obálke so zlatým nápisom?“
Viac nebolo treba, Diana trhá papierový uzáver a prikrčená sype časť ryže na bielu podlahu.
Vie ako na to, rozhŕňa dostatočnú kôpku a pripravuje lôžko svojim kolenám. V snahe vrátiť nepoužitý materiál na konferenční stolík, je ubrzdená príkazom: „Nechaj si to pri sebe, budeš ju možno ešte potrebovať.“

Diana konečne, pred dvojčlenným, pracovným výborom, vzpriamene kľačí. Viera sa nakláňa a zlostne mi šepne do ucha: “Ja som šla na holé!“
Prezerám si konečne Dianu od kolien po hlavu. Čierna sukňa, pančuchy, biela blúzka, čierne sako...
Do prdele, zvoní mi mobil, práve teraz? Pri vstávaní, za pracovnými povinnosťami, podávam slúžke v čapičke svoj nápoj: „Srkni si.“

Opúšťam miesnosť a to ma hnevá! Pri Diane mi nedá nepodvihnúť kľačiacu bradu ukazovákom: „Na holé holená, sukničku si vzadu pridrž rukami. Po Diane otáčam hlavu na Vierku. Tá potvora dúškami koštuje môj miešaný nápoj, koketne žmurkne, mľaskne jazykom a vzápätí opakuje mľask vlhkými perami. Raz ju asi „zabijem“.

Musel som sa zdržať v stodole snáď 15 minút, dôležitá pracovná povinnosť a cigareta. Kristušáka!!!, tá mi tam kľačí na ryži, uvedomujem si závažnosť deja, beriem naše štyri schody na dva skoky.
Teraz sa určite nenápadne posaďte. V strede obyvačky kľačí Diana s holým zadkom a rákoskou v zuboch. Teda holým, tangáče, alebo čo to mala na sebe, má zrolované pod zadkom. Prednú časť má zrejme ešte čiastočne prekrytú. Na jej bokoch sa pohupujú odopnuté „kšandy“ poväzkového pásu. Luxusné pančuchy sa povaľujú bokom.

Pomáham jej z ryže. Vierka ma odstrkáva a priráža Dianu hrudníkom o stenu s bodovkami.
„Rozčap sa!“ rozkazuje. Toto sa nedá zastaviť, kým som telefonoval, sa zreme udialo niečo nepochopitelné. Vec ani zďaleka nekončí. Slúžka sa mení na nepríčetného dozorcu. Príkazom prišpendlená Diana nekladie odpor. Odvraciam zrak a nechávam veci bežať, hádam sa nezabijú. Nenápadne odchádzam variť kávu, ktorú zrejme nikto piť nebude.

Presso stroj utícha, konečne domlel a dofučal! Štelujem uši, ale počuť len zvuk rákosky, sykot trestanej a opakovaný prerušovný nonolog: „Vy-strč-tú-ryť-po-ria-dne!“ Registrujem len posledný príkaz: „Beda ak ti vypadne, si ma nepraj, suka mizerná!“

Otočka ku dverám a konečne badám, ako tak, kľudnú Vierku. Vyzerá ako by, v tej uniforme slúžky, robila kotrmelce.

„Môžeš ma, prosím, pretiahnuť?“ prehovára, odfukujúc si spadnutú ofinu.
5,4,3,2,1 tento krátky čas stačí na odpoveď: „Vybavíme to v pracovni, priprav podklady,“

Čas príprav lákavo využívam na kontrolu stavu v obývačke. Viera je zrejme sadista! Asi Vám to odfotím.
Diana stojí na šičkách, snáď meter od steny. Je skoro nahá, svoje vystreté, pozapínané sako pridržiava v oblasti ramien pricapené o obklad. Blúzu má rozpáranu pozdĺž celého chrbta. Však jasné, nad krbom máme mačetu. Podprsenku nebadám, podväzky drží v zuboch, nohavičky má položené na hlave. Veta čo som začul z kuchyne: „A nesmie to vypadnúť,“ tak tá vec je rákoska. Diana ju drží zhruba v strede, pomocou zovretých, lákavo vystavených poliek. Tie dve sú rovnako uhodené. Predbiehajú sa v podobných prasačinkách" ako o život.
„Čakaj a drž!“ bola jediná vec, ktorú sa mi podarilo vysloviť pri odtrhnutí pohľadu od zátišia s názvom „polonahá dáma s rákoskou“.

Mením lokál, teda odchod z miestnosti č.1.

V pracovni, miestnosť č.2, mali čakať pripravené podklady. A aj čakali! Skúsim to v skratke popísať. V prvom momente to pripomínalo dokovaciu stanicu pre robotický vysávač. Viera kľačala na tých starých drevených stoličkách, od seba vzdialených v dostatočnej vzdialenosi na pohodlný parking. Poďme k podstate, nahá len v pracovnej blúze a čapičke, s vystrčenou dvojdierou, sa rukami pevne držala pracovného stola.
„Tak toto bude na dlho, musím sa zbaviť Diany. Zapamätaj si polohu, čakaj v kúte, daj sa komplet do naha!“
Opúšťam narýchlo miestnosť číslo 2.
Lietam od dverí ku dverám, naplnené semenníky po okraj a naskočený kokot, už právom požadujú zmilovanie.

Potrebujem konať, na rade je podopieračka steny. Beriem nástroj z jej ryhy, a za razantného potlesku rákosky o holú pokožku, jej objasňujem ako sa správne prevádza príkaz: „Postav sa“!
Predvádza mi tanec červíka napichnutého na háčik. Zatiaľ mi to stačí a pokračujem v tom, kde som pôvodne v tejto miestnosti končil. Teda zadkom na koženej sedačke.

Je čas vyskúšať učenlivosť vypruhovanéj tanečnice.

„Postav sa, prosím, na svoje miesto,“ pretínam ticho a naschvál nepoužívam výkričník.
Diana zaujala pred násypom ryže postoj hodný vzorného branca. Musím ju pochváliť a v rýchlosti oboznámiť s pravidlami „udobrovania kamarátskych vzťahov“.
Na malý okamžik trpí pohľad dvoch očí, putujúcich od palcov jej nôh, cez ryžové kolená, upravený trojuholník /ten sa hodí/, krátku blúzku /s dvoma zvedavými špuntíkmi/ na šokovanú tvár...

„Kľakni si,“ je vyslovené zas bez výkričníka, a mrcha konečne plní jednoduchý príkaz.

V tomto bode to urýchlim, v miestnosti č.2 ma čaká neodkladná, pracovná povinnosť.

„Bla bla blá... a zbytok príbehu, ak bude mať náladu a chuť, Vám rozpovie Diana.“

Trošku Vám našepnem, Diana pristúpi na podmienku č.2, Vierka stratí rozhodovacie právomoci... A čo ja? Ha ha...
To už bude Dianin príbeh... Možno, u nej, som si neistý. Jedno Vám sľúbiť môžem, ja už do tejto poviedky zasahovať nebudem.
Zostane s otvoreným koncom.