Pád do hĺbky
Od toho rána sa všetko zmenilo.
Lea cítila, ako sa v nej niečo uvoľnilo – ako by pustila opraty vlastného ja a dovolila niekomu inému, aby ich držal. Dominik nehovoril zbytočne. Každé slovo, ktoré vyslovil, malo váhu. Každý pokyn bol ako kameň budujúci nový základ – jej nový svet, kde neexistovala kontrola, iba dôvera.
---
Na štvrtý deň ju zobudil zvuk kovu.
Bola ešte rozospatá, keď otvorila oči – prikrčená na matraci na zemi, prikrytá len tenkou dekou. Dominik sedel oproti nej, na kresle, ktoré dovtedy ostávalo prázdne. V rukách držal kovový obojok. Jednoduchý, bez ozdôb. Chladný. Definitívny.
„Dnes sa rozhodneš, Lea,“ povedal pokojne. „Buď sa vrátiš do svojho sveta – alebo si ho necháš zavrieť za sebou.“
Než stihla odpovedať, prikročil k nej a podal jej obojok do rúk. Mal váhu. A vôňu jeho kože. Oči sa jej zaliali slzami – nie smútkom, ale poznaním. Už dávno sa rozhodla. Bez slova kľakla a vztýčila krk.
Pocítila, ako kov obopína jej hrdlo, ako zacvaknutie zámku uzatvára dvere. Navždy.
---
Ten deň neprehovorila. Nebolo treba.
Dominik ju viedol iba dotykmi. Videl v nej viac, než ona sama. Zaviazal jej oči, položil ju na kolená, jej pery sa ocitli na jeho tele – a opäť sa začal výcvik. Tentoraz nie myšlienkou, ale činom. Viedol ju gestom, stiskom vo vlasoch, jemným zatlačením čela k jeho slabinám.
Učila sa dýchať v rytme jeho túžby. Učila sa byť nástrojom, ktorý ladí podľa jeho rozkoše. Každé pochválenie, každé „dobrá fenka“, bolo ako horúci med na jej duši.
---
Po západe slnka ju posadil na jeho kolená. Nahú. Tichú. S hlavou opretou o jeho rameno.
„Ešte stále máš vo vnútri hlasy, ktoré pochybujú,“ zašepkal. „Ale mlčia čoraz častejšie.“
Lea prikývla. Vedela, že má pravdu.
„Zajtra urobíme ďalší krok,“ pokračoval. „Otvoríš pre mňa všetko – nielen telo, ale aj svoje najhlbšie tajomstvá. A ja si ich vezmem.“
Zachvela sa. Nie strachom. Túžbou.
Vedela, že pád do hĺbky ešte len začal. A ona neplánovala zastaviť.
Od toho rána sa všetko zmenilo.
Lea cítila, ako sa v nej niečo uvoľnilo – ako by pustila opraty vlastného ja a dovolila niekomu inému, aby ich držal. Dominik nehovoril zbytočne. Každé slovo, ktoré vyslovil, malo váhu. Každý pokyn bol ako kameň budujúci nový základ – jej nový svet, kde neexistovala kontrola, iba dôvera.
---
Na štvrtý deň ju zobudil zvuk kovu.
Bola ešte rozospatá, keď otvorila oči – prikrčená na matraci na zemi, prikrytá len tenkou dekou. Dominik sedel oproti nej, na kresle, ktoré dovtedy ostávalo prázdne. V rukách držal kovový obojok. Jednoduchý, bez ozdôb. Chladný. Definitívny.
„Dnes sa rozhodneš, Lea,“ povedal pokojne. „Buď sa vrátiš do svojho sveta – alebo si ho necháš zavrieť za sebou.“
Než stihla odpovedať, prikročil k nej a podal jej obojok do rúk. Mal váhu. A vôňu jeho kože. Oči sa jej zaliali slzami – nie smútkom, ale poznaním. Už dávno sa rozhodla. Bez slova kľakla a vztýčila krk.
Pocítila, ako kov obopína jej hrdlo, ako zacvaknutie zámku uzatvára dvere. Navždy.
---
Ten deň neprehovorila. Nebolo treba.
Dominik ju viedol iba dotykmi. Videl v nej viac, než ona sama. Zaviazal jej oči, položil ju na kolená, jej pery sa ocitli na jeho tele – a opäť sa začal výcvik. Tentoraz nie myšlienkou, ale činom. Viedol ju gestom, stiskom vo vlasoch, jemným zatlačením čela k jeho slabinám.
Učila sa dýchať v rytme jeho túžby. Učila sa byť nástrojom, ktorý ladí podľa jeho rozkoše. Každé pochválenie, každé „dobrá fenka“, bolo ako horúci med na jej duši.
---
Po západe slnka ju posadil na jeho kolená. Nahú. Tichú. S hlavou opretou o jeho rameno.
„Ešte stále máš vo vnútri hlasy, ktoré pochybujú,“ zašepkal. „Ale mlčia čoraz častejšie.“
Lea prikývla. Vedela, že má pravdu.
„Zajtra urobíme ďalší krok,“ pokračoval. „Otvoríš pre mňa všetko – nielen telo, ale aj svoje najhlbšie tajomstvá. A ja si ich vezmem.“
Zachvela sa. Nie strachom. Túžbou.
Vedela, že pád do hĺbky ešte len začal. A ona neplánovala zastaviť.
