Posted 13.05.2019 by Sun in chains in BDSM
Neviem odkiaľ sa to vo mne berie. Spomínam na časy keď som bola dieťa. V hlave mi znie zvuk rozbíjajúcej fľaše whiskey o stenu a otcov krik, následne pâlivá bolesť na líci a triáda nadávok. Pred očami vidím tmu a počujem matkin plač. A tak to bolo. Z krátkeho flashbacku ma vytrhla pevná linka svojím otravným cŕnením.
"Nazdar kočka. Tak čo? Vidíme sa dnes na tom koncerte?"
"Jasné." (Snažila som sa tváriť aspoň na oko nadšene.)
"Tak pecka, prídem po teba o pol 8."
Ležérne som položila telefón na miesto a unudene som sa posadila do kresla. Nepotrebujem byť ani veštica na to, aby som vedela predvýdař čo sa stane.
Dave bol môj "kamarát s výhodami". Obľúbený, úspešmý hráč basketballu, prijatý na prestížnu vysokú školu, vynikajúc v jeho známkach. Sme spolužiaci a obaja máme 18. Tento náš druh kamarátstva začal na školskom výlete, kde ma donútil prvý krát ochutnať alkohol. Spomínam ako sa mi všetky svaly povolili, ako mi agresívne pchal ten svoj jazyk do krku a ako na mňa siahal. Všade. Po dvoch minútach agresívneho bozkávania mi sťahoval nohavičky a začal ho sílene do mňa pchať aby ukojil svoje potreby. Ostala som v izbe. Sama. Izbou sa niesol vzduch nasiaknutý našími tekutinami a moje neukojené zneužité telo ostalo ležať na posteli len tak. Odvtedy sa to nejako opakovalo a trvá to už približne pol roka. A neviem čo si tým kompenzujem. Nikdy nebral ohľad na to či som sa niekedy pri ňom urobila. A to sa nestalo.
Hodín už bolo fakt veľa a ja som sa chystala v kúpelni. Hodila som na seba jemné kvetované šaty a topánky. Svoje husté medové vlasy som si nechala rozpustené a o chvíľu už stál pod domom Dave so svojím autíčkom ktorê mu kúpil jeho takto na 18 narodeniny . Celú cestu sa mi sťažoval a nemal záujem sa opýtať na to ako sa vlastne mám ja. Vonku bolo veľmi telo, keďže bol príjemný júnový večer. V diaľke už som počula hrať jednú z tuctových popových lapiel o ktoré som nemala žiaden záujem. Na to že hudba v roku 1989 bola po väčšine dosť dobrá, toto bolo jasné -. Na ten koncert som šla len kvôli pánovy rozmaznanému, keďže jemu sa môj návrh nepáčil. Približne hodinu som tam stála, zatiaľ co on sa venoval svojej partii a po pár vypitých pivávh sa za mnou doplazil jak psík a ťahal ma za ruku do auta. Začal sa na mňa agresívne vrhať a ja som sa začala brániť. Tá jeho odporná kolínska sa rozliekala po celom aute a jeho dych nasiaknutý alkoholom bolo cítiť na meter ďaleko . Mala som ho už naozaj pokrk. Začal mi siahať pod sukňu a domáhať sa ma. Chcel ma znásilniť ale bol dosť pripitý a nemotorný. Jeho ruky mi prišli jedovatejšie než kedykoľvek pred tým.
"Veď ma nechaj sa pohrať kurva."
Našťastie nezamkol auto a ja som rýchlo otvorila dvere a utiekla. Naštartoval auto a šiel za mnou. Utekala som a zabočila som do malého lesíka, cez ktorý sa dalo dostať na kraj mesta. Tam sa autom dostať nemohol a bola to jediná možnosť. Zmizla som v tme a iba z diaľky som počula ako nadáva caz otvorené okno na aute.
No a čo teraz. Bola som maximálne vystrašená po tvári mi tiekli prúdy sĺz. Pri každom podozrivom zvuku lesa som zrýchlila tempo, až som sa dostala do mesta. Cítila som sa omnoho bezpečnejšie pri pouličných lampách a začala som sa rozhliadať. Pozorovala som veľa mladých ľudí, zamilovaných párov, partie, kamarátky. Bola som jediné uplakané dievča v kvetovaných šatách pod svetlom tých lámp a moja nálada sa premietla do počasia. Celú oblohu trhali blesky a ja som sa musela niekde ukryť, tak som sa posadila pod autobusovù zastávku. Bola som cela premrznutá a ďaleko od domova. Po pár minútach pozerania do zeme a rozmýšľaním nad nesmrteľnosťou chrústa sa mi niekto prihovoril príjemným hlbším chlapčenským hlasom.
"Ak čakáš na autobus, tak o takej hodine už žiaden nejde."
V tú chvíľu ma nič nezaujímalo. Ostala som hľadieť do zeme.
"Ja viem, len som ... (na chvíľu som ostala ticho)... chcela ostať chvíľku v suchu."
"Tá búrka má trvať trvať až do rána."
Vtedy som zdvihla hlavu a zaostrila na mužskú postavu odetú v kožennej bunde a v džínsoch stojacu predo mnou. Pozrela som sa mu do tváre ktorú mu mierne osvetľovali pouličné svetlá. Hranaté črty tváre dopĺňali tmavé oći a vlasy po ramená.
"No tak vstaň."
Poslušne som vstala a chytila sa jeho ruky na ktorej aj napriek chladu vyčniavali žilky. Pristúpila som bližšie a náhle som sa vtedy s mojimi 165 cm cítila byť maličká. Cítila som jeho korenistú vôňu zmiešanú s cigaretami, ktorá ma oberala o zmysli. Rovnako ako ja nemal dáždnik a bez opýtania rozprestrel na moje zmrznuté krehkê dievčenské telo svoju kožennú bundu. Tú vôňu som vdychovala a nasávala, až mi bolo ťažko vydychovať. A tak to vlastne začalo.
"Nazdar kočka. Tak čo? Vidíme sa dnes na tom koncerte?"
"Jasné." (Snažila som sa tváriť aspoň na oko nadšene.)
"Tak pecka, prídem po teba o pol 8."
Ležérne som položila telefón na miesto a unudene som sa posadila do kresla. Nepotrebujem byť ani veštica na to, aby som vedela predvýdař čo sa stane.
Dave bol môj "kamarát s výhodami". Obľúbený, úspešmý hráč basketballu, prijatý na prestížnu vysokú školu, vynikajúc v jeho známkach. Sme spolužiaci a obaja máme 18. Tento náš druh kamarátstva začal na školskom výlete, kde ma donútil prvý krát ochutnať alkohol. Spomínam ako sa mi všetky svaly povolili, ako mi agresívne pchal ten svoj jazyk do krku a ako na mňa siahal. Všade. Po dvoch minútach agresívneho bozkávania mi sťahoval nohavičky a začal ho sílene do mňa pchať aby ukojil svoje potreby. Ostala som v izbe. Sama. Izbou sa niesol vzduch nasiaknutý našími tekutinami a moje neukojené zneužité telo ostalo ležať na posteli len tak. Odvtedy sa to nejako opakovalo a trvá to už približne pol roka. A neviem čo si tým kompenzujem. Nikdy nebral ohľad na to či som sa niekedy pri ňom urobila. A to sa nestalo.
Hodín už bolo fakt veľa a ja som sa chystala v kúpelni. Hodila som na seba jemné kvetované šaty a topánky. Svoje husté medové vlasy som si nechala rozpustené a o chvíľu už stál pod domom Dave so svojím autíčkom ktorê mu kúpil jeho takto na 18 narodeniny . Celú cestu sa mi sťažoval a nemal záujem sa opýtať na to ako sa vlastne mám ja. Vonku bolo veľmi telo, keďže bol príjemný júnový večer. V diaľke už som počula hrať jednú z tuctových popových lapiel o ktoré som nemala žiaden záujem. Na to že hudba v roku 1989 bola po väčšine dosť dobrá, toto bolo jasné -. Na ten koncert som šla len kvôli pánovy rozmaznanému, keďže jemu sa môj návrh nepáčil. Približne hodinu som tam stála, zatiaľ co on sa venoval svojej partii a po pár vypitých pivávh sa za mnou doplazil jak psík a ťahal ma za ruku do auta. Začal sa na mňa agresívne vrhať a ja som sa začala brániť. Tá jeho odporná kolínska sa rozliekala po celom aute a jeho dych nasiaknutý alkoholom bolo cítiť na meter ďaleko . Mala som ho už naozaj pokrk. Začal mi siahať pod sukňu a domáhať sa ma. Chcel ma znásilniť ale bol dosť pripitý a nemotorný. Jeho ruky mi prišli jedovatejšie než kedykoľvek pred tým.
"Veď ma nechaj sa pohrať kurva."
Našťastie nezamkol auto a ja som rýchlo otvorila dvere a utiekla. Naštartoval auto a šiel za mnou. Utekala som a zabočila som do malého lesíka, cez ktorý sa dalo dostať na kraj mesta. Tam sa autom dostať nemohol a bola to jediná možnosť. Zmizla som v tme a iba z diaľky som počula ako nadáva caz otvorené okno na aute.
No a čo teraz. Bola som maximálne vystrašená po tvári mi tiekli prúdy sĺz. Pri každom podozrivom zvuku lesa som zrýchlila tempo, až som sa dostala do mesta. Cítila som sa omnoho bezpečnejšie pri pouličných lampách a začala som sa rozhliadať. Pozorovala som veľa mladých ľudí, zamilovaných párov, partie, kamarátky. Bola som jediné uplakané dievča v kvetovaných šatách pod svetlom tých lámp a moja nálada sa premietla do počasia. Celú oblohu trhali blesky a ja som sa musela niekde ukryť, tak som sa posadila pod autobusovù zastávku. Bola som cela premrznutá a ďaleko od domova. Po pár minútach pozerania do zeme a rozmýšľaním nad nesmrteľnosťou chrústa sa mi niekto prihovoril príjemným hlbším chlapčenským hlasom.
"Ak čakáš na autobus, tak o takej hodine už žiaden nejde."
V tú chvíľu ma nič nezaujímalo. Ostala som hľadieť do zeme.
"Ja viem, len som ... (na chvíľu som ostala ticho)... chcela ostať chvíľku v suchu."
"Tá búrka má trvať trvať až do rána."
Vtedy som zdvihla hlavu a zaostrila na mužskú postavu odetú v kožennej bunde a v džínsoch stojacu predo mnou. Pozrela som sa mu do tváre ktorú mu mierne osvetľovali pouličné svetlá. Hranaté črty tváre dopĺňali tmavé oći a vlasy po ramená.
"No tak vstaň."
Poslušne som vstala a chytila sa jeho ruky na ktorej aj napriek chladu vyčniavali žilky. Pristúpila som bližšie a náhle som sa vtedy s mojimi 165 cm cítila byť maličká. Cítila som jeho korenistú vôňu zmiešanú s cigaretami, ktorá ma oberala o zmysli. Rovnako ako ja nemal dáždnik a bez opýtania rozprestrel na moje zmrznuté krehkê dievčenské telo svoju kožennú bundu. Tú vôňu som vdychovala a nasávala, až mi bolo ťažko vydychovať. A tak to vlastne začalo.
