Rosa Exortica
Posted 16.05.2018 by Rosa Exortica in Poezia
So slnkom západu, neveriac v náhodu,
cítiš tú zmenu, inú náladu,
keď jej oči, čo doposiaľ dívali sa
ako oči nežnej lane,
v tak neškodných denných hrách,
tvrdnú, oceľovou farbou do
neúprosnosti sa zatiahnu
a ty vieš čo sa stane
v nočných hodinách.

Úsmev, čo ako úsmev dievčatka bol
nadobudne zvláštne rozmery
a v tej usmiatosti, keď vojde do dverí,
krutá desivosť sa ti usalaší v duši,
aby krv tvoju čakaním stuhnutú,
skúškou dôvery nadoraz spenila.
A ty budeš kričať, od strachu aj od radosti
že noc mačku v šelmu zmenila.

Jej hlas už neznie žblnkotavou ľahkosťou,
jeho opony sú stiahnuté.
Je temný a ťažký, ako olovo na zamate.
Ten hlas vstrebáva sa do teba
a vytláča čo inými bolo vsunuté.
Je to utrpenie prekliate, bez ktorého nevieš žiť,
čo vyrovnáva myšlienky aj údy
šedosťou dňa ohnuté.
Komentáre- príspevky
No Comments. Login or Signup to be first.