V KAVIARNI
Venované mojej stratenej, dobre vychovanej, zotročenej bohyni
Prišiel skôr a sadol si na svoje obľúbené miesto. Táto kaviareň sa mu páčila a chodieval do nej často. Niekedy sám, niekedy so spoločnosťou. Jej čierno-zlatý interiér pôsobil honosne a hodil sa k jeho šľachtickému stavu. Jeho obvyklé miesto bol stolík v rohu. Bolo to miesto, kde sa cítil v súkromí, najďalej od zvedavých uší okolosediacich. Kaviareň bola poloprázdna a tak k nemu takmer hneď pristúpila pekná, mladá čašníčka. Už sa poznali. Rád ju tu videl. Radšej, ako jej kolegyňu. Páčila sa mu. Pekná, drobná, asi tridsaťročná brunetka s milou tvárou a trochu výraznejším nosom. Mala peknú postavu zvýraznenú obtiahnutými čiernymi legínami a tesnou blúzočkou s bielymi a modrými jemnými pásikmi. Horné gombíky mala rozopnuté tak, akurát, aby neodhaľovali priveľa, ale aby motivovali k vyššiemu prepitnému od platiacich mužov. Mladá čašníčka ho poznala, ako elegantného muža oblečeného vždy v peknom saku a modrých rifliach, vyberaných spôsobov, ktorý si spravidla objednáva to isté. Vždy bol príjemný a zdvorilý, no možno trochu odmeraný. Pôsobil dojmom muža, ktorý vie, čo chce. Odhadovala ho na právnika, alebo manažéra. Zo zvyku sa ho spýtala, čo si dá. S úsmevom, ktorý prezrádzal, že otázka je zbytočná, odvetil: “Lungo s mliečkom a kolu si prosím. Nechladenú, ak sa dá”. Čašníčka s úsmevom prikývla a odišla.
Pozrel sa na mobil. Mal ešte vyše päť minút, kým príde. Vytiahol striebornú tabatierku, z nej cigaretu a vložil si ju do úst. Naučeným, až automatickým pohybom si ju zapálil strieborným Zippo zapaľovačom. S pôžitkom si potiahol. Medzičasom mu pekná čašníčka priniesla kávu s kolou. Fajčil len, kým neprišla tá, ktorú očakával. Cigaretový dym nemala rada. Chápal to a tak si svoju cigaretu vychutnával ešte pred jej príchodom. Mal to tak rád. Mal rád to čakanie. Cítil vzrušenie, ktoré v ňom rástlo s jej blížiacim sa príchodom. Cítil nedočkavosť a túžbu. Dnes naplánoval toto stretnutie ešte predtým, ako zájdu k nemu domov. Aby im poskytlo priestor na hromadenie ich vzájomnej túžby, ktorá potom bude môcť explodovať do návalu rozkoše u neho doma. Mysle na ňu a predstavoval si ju. Už za chvíľku sa musi objaviť.
Prišla presne. Musela. Vedela, že keby meškala, stihol by ju spravodlivý trest. Veď nechať čakať svojho Pána sa nepatrí, je to neprípustné a on by jej trest neodpustil. Trest, po ktorom obaja tak veľmi túžia. Chvíľu sa preto dokonca sama motala po okolitých obchodoch, aby mala istotu, že ho nenechá čakať.
Objavila sa v kaviarni a ladnou chôdzou zamierila k jeho stolu. Uvidel ju prichádzať. Jeho bohyňu. Jeho zotročenú bohyňu. Krásnu, presne takú, po akej vždy túžil. Nižšia, roztomilých a plných ženských tvarov. Nič jej nechýbalo. Veľké prsia, klenuté boky, veľký a okrúhly zadok. Zmyselné pery a tajomný pohľad tmavohnedých očí spoza štýlových okuliarov s hrubými rámmi. Tmavohnedé vlasy mala podľa jeho požiadavky zopnuté, aby videl jej krk a chutné uši. Bez jeho dovolenia nesmela prichádzať s rozpustenými vlasmi. Tá chvíľa, keď ju videl kráčať k nemu, sa mu zdala, ako v spomalenom filme. Každý jej krok rozvlnil jej boky a rozkýval jej mohutné prsia. Oblečenie jej nepredpisoval. Spoliehal sa na jej dobrý vkus a cit pre vhodnosť výberu toho najsprávnejšieho. Teraz mala na sebe ľahkú čiernu blúzku na tenučkých ramienkach, s hlbším výstrihom a čierne rifle. Oblečenie do bežného dňa. Jej krásne, tvarované a kypré telo dodávalo jej oblečeniu tvary prezrádzajúce jej zvodné krivky, ktoré zakrývalo. Jej odhalené plecia v ňom vyvolávali predstavivosť. Ona to vedela, vedela, ako sa mu páči a preto kráčala pomaly, aby mu umožnila vychytnať si pohľad na ňu, na jeho majetok, na jeho otrokyňu.
Vstal od stola, aby ju privítal. Objal ju a pobozkal na obe líca. On bol ženatý a ona bola vydatá a tak sa dohodli, že na verejnosti budú vystupovať len ako priatelia. “Vitaj moja drahá suka.” zašepkal jej pritom do ucha. Dotyk jej tela ho elektrizoval. Ona pocítila vzrušenie. Odpovedala mu mlčky, len dlhým a oddaným pohľadom. “Rád ťa zase vidím.” povedal už hlasnejšie, keď ju usádzal do stoličky oproti seba. “Aj ja Vás.” odvetila slušne. Posadil sa a zadíval sa jej do očí. Do tých nádherných, hnedých, psích očí. Do očí vernej fenky. Jeho pohľad cítila až v hĺbke svojej mysle. Vedela, že ju v duchu obnažuje a cítila to. Páčilo sa jej to. Jeho túžba sa jej páčila. Nemohla inak, musela sa jej podvoliť. Neuhla pohľadom, nesmela, zakázal jej to a ona bola predsa jeho dobre vychovaná. Na rozdiel od mnohých dominantov, on sa rád díval do jej očí aby v nich videl jej neistotu, očakávanie, vzdor a aj vďačnosť, keď ju priviedol k orgazmu.
Prišla malá, zlatá čašníčka a spýtala sa jej, čo si dá. Oddane sa na neho pozrela a s pohľadom upretým na neho odvetila, že zelený čaj. Čašníčka zase odišla a ich pohľad zostal stále spojený. Vedela, že už o krátky čas budú rovnako spojené aj ich telá. Odvetila mu na zopár spoločenských otázok, ktoré neboli dôležité a ktorých úlohou bolo vyplniť čas, kým jej prinesú jej obľúbený horúci nápoj, Ani jeden z nich túto fázu rozhovoru moc nevnímal. Vnímali jeden druhého, svoju blízkosť a vôňu svojich tiel. Nedočkavo očakávali, čo príde potom.
Chvíľa, keď zostali sami konečne prišla. “Učila sa si, čo som ti prikázal?” spýtal sa jej. “Áno, učila.” odvetila tichým hlasom. Oslovenie “Pane” nepoužila a on jej to vždy rád odpustil. Verejnosť je predsa len verejnosť a on nechcel, aby jej ich stretnutie bolo nepríjemné. Stačilo len vyvolávať to vzrušujúce napätie, ktoré len naznačovalo, že to hlavné príde až potom, keď za sebou zavrú dvere jeho bytu. “Naozaj?” zdôraznil svoju otázku. “Naozaj, neklamem Vám” odvetila potichu. Ona mu vykala, na verejnosti trochu nesmelo. On jej tykal. Tak to určil, keď jej stanovil pravidlá správania sa. S týmto nemala problém súhlasiť. Všetko, čo spolu robili robili v skutočnosti so vzájomným súhlasom. Na pravidlách sa dohodli hneď potom, ako sa spoznali. Bola to ich hra. Ich vzrušujúca hra na Pána a otrokyňu. Pozrel sa okolo seba. Nikde na blízku nik nesedel a tak si mohol trúfnuť viac. “Co si sa učila?” pokračoval v otázkach. Chvíľu mlčala, neisto sa okolo seba rozhliadla a ticho odvetila: “Sedem P dobrej otrokyne”. So spokojným úsmevom sa na ňu pozrel. “Povedz mi ich.” pokračoval. Odpila si z čaju a opäť sa vystrašene poobzerala. Stále boli takmer sami, tak si trúfla. “Pokora, poslušnosť, poníženie, plná nahota, prijímanie bolesti, poskytovanie rozkoše a Pán” odvetila a v očiach sa jej oddanosť zmiešala s jemným vzdorom, ktorý on na nej mal tak rád. Ona to vedela a pre neho sa prekonala. Túžila, aby s ňou bol spokojný a túžila ho vzrušiť. Bola si takmer istá, že on pod stolom skrýva svoju erekciu. A nemýlila sa. Ten pohľad miloval. Jemne posunul svoju ruku na jej ruku položenú na stole a na okamih jej ju pevne stisol. Ucítila dotyk jeho teplej, pestovanej, pevnej, no jemnej ruky. Hneď sa vzrušila. Pocíta to v podbrušku aj na jemnom zvlhnutí svojej pičky. Už nech sú sami, pomyslela si. Už nech sa pred ním vyzlečie, už nech jej nasadí obojok a ovládne ju. Už nech ju urobí. Nech ju urobí viackrát po sebe, ako len chce, nech ju pretiahne, len nech sú už sami. Akoby za odmenu sa k nemu mierne nahla a on uvidel náznak pokladov, po ktorých túžil. Uvidel náznak veľkých, plných rozkošne rozvalených pŕs, ktoré miloval. Ako sa k nemu nahla, uvidel ten prekrásny, hlboký žliabok, ktorý medzi sebou jej prsia vytvorili a ktorý pri ich hrách tvoril údolie, ktorým mohla stekať rosa jej potu pri únavných cvičeniach, ktorým ju rád podroboval. Údolie, ktorým stekal aj prúd jeho rozkoše, keď ním pokrýval to vzrušujúce telo. Prísne sa na ňu pozrel a ona sa opäť vystrela. Jej pohľad zaiskril vzrušením a akoby z jemného vzdoru pred ním hrdo vypla svoje bujné prsia. Nech ich vidí, nech sa má na čo tešiť, nech si ich potom v intímnej samote vezme a teší sa s nimi. Veď patria jemu tak, ako mu patrí ona celá. Ako mu patrí aj teraz v kaviarni a ako mu bude patriť aj o chvíľu v intímnom prostredí jeho bytu. Patrí mu a aj on patrí jej. Veď je jej Pán, len jej, žiadnej inej. Žiadna iná ho nemá tak, ako ona. On je pevnosťou, do ktorej si ju unesie, v ktorej ju bude väzniť, v ktorej mu bude slúžiť, ale v ktorej aj nájde bezpečie, ochranu a istotu jeho náručia. Ten pocit ju napĺňal a uspokojoval. Bola hrdá na to, že mu patrí. Videl to v jej pohľade. Pomaly dopila čaj a on kávu. “Ideme ku mne, budeš mi slúžiť. Vieš, čo ťa čaká?” spýtal sa jej. “Áno” prikývla. ”Teraz si moja krásna a výnimočná spoločníčka, no keď sa za nami zatvoria dvere môjho bytu, budeš len môj majetok, vec pre moje potešenie, moja otrokyňa, vieš to?” spýtal sa jej potichu, keď videl, že ich nikto nepočúva. Už cítil vzrušenie, už sa nevedel dočkať. “Áno.” odvetila tiež ticho. “Pane.” dodala potom ešte tichšie. Hoc na verejnosti ho takto neoslovovala, teraz spravila výnimku. Videla, že sú sami a vedela, že ho s tým ešte viac vzruší pred hrou, ktorá ich čakala. Chcela ho vzrušiť. Chcela, aby sa nevedel dočkať. Aj ona bola nadržaná. A chcela mu tiež dokázať, že jej je s ním dobre, že mu dá prejav poslušnosti, ktorý on vie oceniť.
“Prinesiem ešte niečo?” spýtala sa ho čašníčka, no on neodpovedal. “Pane, dáte si ešte niečo? zopakovala preto svoju otázku. Roztržito sa strhol. To oslovenie ho pichlo, ako ihla, priamo do srdca. Akoby ho vytrhla z jeho vlastného sveta. “Nie, ďakujem, poprosím účet.” povedal roztržito a milej čašníčke nevenoval ani pohľad. Jeho oči sa neprítomne dívali na prázdnu stoličku oproti neho. Zaleskli sa mu slzami. Položil na stôl peniaze a ticho pozdravil: “Dovidenia, ďakujem, prajem pekný deň.” Potom vstal a odišiel. Ešte sa jemne dotkol prázdnej stoličky, akoby ju zasúval pri odchode s jeho neviditeľnou, dobre vychovanou zotročenou bohyňou.
Čašníčka sa za ním krátko pozerala. Zvláštny človek, pomyslela si. Chodieva sem sám, no vždy pôsobí dojmom, akoby tu sedával s milenkou. Niekedy dokonca zanechá na stole červenú ružu. Čašníčka si najskôr myslela, že je to pokus staršieho muža ju zbaliť. No časom zistila, že jej nevenuje žiadnu pozornosť. Tá ruža určite nepatrila jej. Z krátkych rozhovorov usúdila, že je ženatý, no nie šťastne. Pôsobil sebaistým a vyrovnaným dojmom. Vyžarovala z neho inteligencia a akási dominantnosť. Zrejme bol kedysi zvyknutý získávať, čo chcel. Vyzeral dobre, evidentne sa o seba staral. No bolo na ňom vidno, že chradne. V priebehu osamotených posedení vždy akosi posmutnel. Akoby bol niekde inde, s niekým iným. Akoby spomínal na niekoho, kto mu kedysi prinášal šťastie, no on ho stratil a už ho nevedel získať späť. Čašníčka nevedela, že je to jeho dobre vychovaná zotročená bohyňa, no vedela isto, že ten muž raz nepríde…
Venované mojej stratenej, dobre vychovanej, zotročenej bohyni
Prišiel skôr a sadol si na svoje obľúbené miesto. Táto kaviareň sa mu páčila a chodieval do nej často. Niekedy sám, niekedy so spoločnosťou. Jej čierno-zlatý interiér pôsobil honosne a hodil sa k jeho šľachtickému stavu. Jeho obvyklé miesto bol stolík v rohu. Bolo to miesto, kde sa cítil v súkromí, najďalej od zvedavých uší okolosediacich. Kaviareň bola poloprázdna a tak k nemu takmer hneď pristúpila pekná, mladá čašníčka. Už sa poznali. Rád ju tu videl. Radšej, ako jej kolegyňu. Páčila sa mu. Pekná, drobná, asi tridsaťročná brunetka s milou tvárou a trochu výraznejším nosom. Mala peknú postavu zvýraznenú obtiahnutými čiernymi legínami a tesnou blúzočkou s bielymi a modrými jemnými pásikmi. Horné gombíky mala rozopnuté tak, akurát, aby neodhaľovali priveľa, ale aby motivovali k vyššiemu prepitnému od platiacich mužov. Mladá čašníčka ho poznala, ako elegantného muža oblečeného vždy v peknom saku a modrých rifliach, vyberaných spôsobov, ktorý si spravidla objednáva to isté. Vždy bol príjemný a zdvorilý, no možno trochu odmeraný. Pôsobil dojmom muža, ktorý vie, čo chce. Odhadovala ho na právnika, alebo manažéra. Zo zvyku sa ho spýtala, čo si dá. S úsmevom, ktorý prezrádzal, že otázka je zbytočná, odvetil: “Lungo s mliečkom a kolu si prosím. Nechladenú, ak sa dá”. Čašníčka s úsmevom prikývla a odišla.
Pozrel sa na mobil. Mal ešte vyše päť minút, kým príde. Vytiahol striebornú tabatierku, z nej cigaretu a vložil si ju do úst. Naučeným, až automatickým pohybom si ju zapálil strieborným Zippo zapaľovačom. S pôžitkom si potiahol. Medzičasom mu pekná čašníčka priniesla kávu s kolou. Fajčil len, kým neprišla tá, ktorú očakával. Cigaretový dym nemala rada. Chápal to a tak si svoju cigaretu vychutnával ešte pred jej príchodom. Mal to tak rád. Mal rád to čakanie. Cítil vzrušenie, ktoré v ňom rástlo s jej blížiacim sa príchodom. Cítil nedočkavosť a túžbu. Dnes naplánoval toto stretnutie ešte predtým, ako zájdu k nemu domov. Aby im poskytlo priestor na hromadenie ich vzájomnej túžby, ktorá potom bude môcť explodovať do návalu rozkoše u neho doma. Mysle na ňu a predstavoval si ju. Už za chvíľku sa musi objaviť.
Prišla presne. Musela. Vedela, že keby meškala, stihol by ju spravodlivý trest. Veď nechať čakať svojho Pána sa nepatrí, je to neprípustné a on by jej trest neodpustil. Trest, po ktorom obaja tak veľmi túžia. Chvíľu sa preto dokonca sama motala po okolitých obchodoch, aby mala istotu, že ho nenechá čakať.
Objavila sa v kaviarni a ladnou chôdzou zamierila k jeho stolu. Uvidel ju prichádzať. Jeho bohyňu. Jeho zotročenú bohyňu. Krásnu, presne takú, po akej vždy túžil. Nižšia, roztomilých a plných ženských tvarov. Nič jej nechýbalo. Veľké prsia, klenuté boky, veľký a okrúhly zadok. Zmyselné pery a tajomný pohľad tmavohnedých očí spoza štýlových okuliarov s hrubými rámmi. Tmavohnedé vlasy mala podľa jeho požiadavky zopnuté, aby videl jej krk a chutné uši. Bez jeho dovolenia nesmela prichádzať s rozpustenými vlasmi. Tá chvíľa, keď ju videl kráčať k nemu, sa mu zdala, ako v spomalenom filme. Každý jej krok rozvlnil jej boky a rozkýval jej mohutné prsia. Oblečenie jej nepredpisoval. Spoliehal sa na jej dobrý vkus a cit pre vhodnosť výberu toho najsprávnejšieho. Teraz mala na sebe ľahkú čiernu blúzku na tenučkých ramienkach, s hlbším výstrihom a čierne rifle. Oblečenie do bežného dňa. Jej krásne, tvarované a kypré telo dodávalo jej oblečeniu tvary prezrádzajúce jej zvodné krivky, ktoré zakrývalo. Jej odhalené plecia v ňom vyvolávali predstavivosť. Ona to vedela, vedela, ako sa mu páči a preto kráčala pomaly, aby mu umožnila vychytnať si pohľad na ňu, na jeho majetok, na jeho otrokyňu.
Vstal od stola, aby ju privítal. Objal ju a pobozkal na obe líca. On bol ženatý a ona bola vydatá a tak sa dohodli, že na verejnosti budú vystupovať len ako priatelia. “Vitaj moja drahá suka.” zašepkal jej pritom do ucha. Dotyk jej tela ho elektrizoval. Ona pocítila vzrušenie. Odpovedala mu mlčky, len dlhým a oddaným pohľadom. “Rád ťa zase vidím.” povedal už hlasnejšie, keď ju usádzal do stoličky oproti seba. “Aj ja Vás.” odvetila slušne. Posadil sa a zadíval sa jej do očí. Do tých nádherných, hnedých, psích očí. Do očí vernej fenky. Jeho pohľad cítila až v hĺbke svojej mysle. Vedela, že ju v duchu obnažuje a cítila to. Páčilo sa jej to. Jeho túžba sa jej páčila. Nemohla inak, musela sa jej podvoliť. Neuhla pohľadom, nesmela, zakázal jej to a ona bola predsa jeho dobre vychovaná. Na rozdiel od mnohých dominantov, on sa rád díval do jej očí aby v nich videl jej neistotu, očakávanie, vzdor a aj vďačnosť, keď ju priviedol k orgazmu.
Prišla malá, zlatá čašníčka a spýtala sa jej, čo si dá. Oddane sa na neho pozrela a s pohľadom upretým na neho odvetila, že zelený čaj. Čašníčka zase odišla a ich pohľad zostal stále spojený. Vedela, že už o krátky čas budú rovnako spojené aj ich telá. Odvetila mu na zopár spoločenských otázok, ktoré neboli dôležité a ktorých úlohou bolo vyplniť čas, kým jej prinesú jej obľúbený horúci nápoj, Ani jeden z nich túto fázu rozhovoru moc nevnímal. Vnímali jeden druhého, svoju blízkosť a vôňu svojich tiel. Nedočkavo očakávali, čo príde potom.
Chvíľa, keď zostali sami konečne prišla. “Učila sa si, čo som ti prikázal?” spýtal sa jej. “Áno, učila.” odvetila tichým hlasom. Oslovenie “Pane” nepoužila a on jej to vždy rád odpustil. Verejnosť je predsa len verejnosť a on nechcel, aby jej ich stretnutie bolo nepríjemné. Stačilo len vyvolávať to vzrušujúce napätie, ktoré len naznačovalo, že to hlavné príde až potom, keď za sebou zavrú dvere jeho bytu. “Naozaj?” zdôraznil svoju otázku. “Naozaj, neklamem Vám” odvetila potichu. Ona mu vykala, na verejnosti trochu nesmelo. On jej tykal. Tak to určil, keď jej stanovil pravidlá správania sa. S týmto nemala problém súhlasiť. Všetko, čo spolu robili robili v skutočnosti so vzájomným súhlasom. Na pravidlách sa dohodli hneď potom, ako sa spoznali. Bola to ich hra. Ich vzrušujúca hra na Pána a otrokyňu. Pozrel sa okolo seba. Nikde na blízku nik nesedel a tak si mohol trúfnuť viac. “Co si sa učila?” pokračoval v otázkach. Chvíľu mlčala, neisto sa okolo seba rozhliadla a ticho odvetila: “Sedem P dobrej otrokyne”. So spokojným úsmevom sa na ňu pozrel. “Povedz mi ich.” pokračoval. Odpila si z čaju a opäť sa vystrašene poobzerala. Stále boli takmer sami, tak si trúfla. “Pokora, poslušnosť, poníženie, plná nahota, prijímanie bolesti, poskytovanie rozkoše a Pán” odvetila a v očiach sa jej oddanosť zmiešala s jemným vzdorom, ktorý on na nej mal tak rád. Ona to vedela a pre neho sa prekonala. Túžila, aby s ňou bol spokojný a túžila ho vzrušiť. Bola si takmer istá, že on pod stolom skrýva svoju erekciu. A nemýlila sa. Ten pohľad miloval. Jemne posunul svoju ruku na jej ruku položenú na stole a na okamih jej ju pevne stisol. Ucítila dotyk jeho teplej, pestovanej, pevnej, no jemnej ruky. Hneď sa vzrušila. Pocíta to v podbrušku aj na jemnom zvlhnutí svojej pičky. Už nech sú sami, pomyslela si. Už nech sa pred ním vyzlečie, už nech jej nasadí obojok a ovládne ju. Už nech ju urobí. Nech ju urobí viackrát po sebe, ako len chce, nech ju pretiahne, len nech sú už sami. Akoby za odmenu sa k nemu mierne nahla a on uvidel náznak pokladov, po ktorých túžil. Uvidel náznak veľkých, plných rozkošne rozvalených pŕs, ktoré miloval. Ako sa k nemu nahla, uvidel ten prekrásny, hlboký žliabok, ktorý medzi sebou jej prsia vytvorili a ktorý pri ich hrách tvoril údolie, ktorým mohla stekať rosa jej potu pri únavných cvičeniach, ktorým ju rád podroboval. Údolie, ktorým stekal aj prúd jeho rozkoše, keď ním pokrýval to vzrušujúce telo. Prísne sa na ňu pozrel a ona sa opäť vystrela. Jej pohľad zaiskril vzrušením a akoby z jemného vzdoru pred ním hrdo vypla svoje bujné prsia. Nech ich vidí, nech sa má na čo tešiť, nech si ich potom v intímnej samote vezme a teší sa s nimi. Veď patria jemu tak, ako mu patrí ona celá. Ako mu patrí aj teraz v kaviarni a ako mu bude patriť aj o chvíľu v intímnom prostredí jeho bytu. Patrí mu a aj on patrí jej. Veď je jej Pán, len jej, žiadnej inej. Žiadna iná ho nemá tak, ako ona. On je pevnosťou, do ktorej si ju unesie, v ktorej ju bude väzniť, v ktorej mu bude slúžiť, ale v ktorej aj nájde bezpečie, ochranu a istotu jeho náručia. Ten pocit ju napĺňal a uspokojoval. Bola hrdá na to, že mu patrí. Videl to v jej pohľade. Pomaly dopila čaj a on kávu. “Ideme ku mne, budeš mi slúžiť. Vieš, čo ťa čaká?” spýtal sa jej. “Áno” prikývla. ”Teraz si moja krásna a výnimočná spoločníčka, no keď sa za nami zatvoria dvere môjho bytu, budeš len môj majetok, vec pre moje potešenie, moja otrokyňa, vieš to?” spýtal sa jej potichu, keď videl, že ich nikto nepočúva. Už cítil vzrušenie, už sa nevedel dočkať. “Áno.” odvetila tiež ticho. “Pane.” dodala potom ešte tichšie. Hoc na verejnosti ho takto neoslovovala, teraz spravila výnimku. Videla, že sú sami a vedela, že ho s tým ešte viac vzruší pred hrou, ktorá ich čakala. Chcela ho vzrušiť. Chcela, aby sa nevedel dočkať. Aj ona bola nadržaná. A chcela mu tiež dokázať, že jej je s ním dobre, že mu dá prejav poslušnosti, ktorý on vie oceniť.
“Prinesiem ešte niečo?” spýtala sa ho čašníčka, no on neodpovedal. “Pane, dáte si ešte niečo? zopakovala preto svoju otázku. Roztržito sa strhol. To oslovenie ho pichlo, ako ihla, priamo do srdca. Akoby ho vytrhla z jeho vlastného sveta. “Nie, ďakujem, poprosím účet.” povedal roztržito a milej čašníčke nevenoval ani pohľad. Jeho oči sa neprítomne dívali na prázdnu stoličku oproti neho. Zaleskli sa mu slzami. Položil na stôl peniaze a ticho pozdravil: “Dovidenia, ďakujem, prajem pekný deň.” Potom vstal a odišiel. Ešte sa jemne dotkol prázdnej stoličky, akoby ju zasúval pri odchode s jeho neviditeľnou, dobre vychovanou zotročenou bohyňou.
Čašníčka sa za ním krátko pozerala. Zvláštny človek, pomyslela si. Chodieva sem sám, no vždy pôsobí dojmom, akoby tu sedával s milenkou. Niekedy dokonca zanechá na stole červenú ružu. Čašníčka si najskôr myslela, že je to pokus staršieho muža ju zbaliť. No časom zistila, že jej nevenuje žiadnu pozornosť. Tá ruža určite nepatrila jej. Z krátkych rozhovorov usúdila, že je ženatý, no nie šťastne. Pôsobil sebaistým a vyrovnaným dojmom. Vyžarovala z neho inteligencia a akási dominantnosť. Zrejme bol kedysi zvyknutý získávať, čo chcel. Vyzeral dobre, evidentne sa o seba staral. No bolo na ňom vidno, že chradne. V priebehu osamotených posedení vždy akosi posmutnel. Akoby bol niekde inde, s niekým iným. Akoby spomínal na niekoho, kto mu kedysi prinášal šťastie, no on ho stratil a už ho nevedel získať späť. Čašníčka nevedela, že je to jeho dobre vychovaná zotročená bohyňa, no vedela isto, že ten muž raz nepríde…
