Posted 23.05.2025 by Darkness
Sedel v kresle z tmavej kože, v miestnosti, kde svetlo nedosahovalo všetky kúty. Tlmený jazz hral z gramofónu, ako keby čas vonku prestal plynúť. Na jeho zápästí tikali hodinky – nie preto, že by bol netrpezlivý, ale preto, že vedel: príchod takej ženy sa nemeria minútami. Meria sa tlkotom srdca, ktoré čaká, aby konečne mohlo niekoho pohltiť… a pritom mu patriť.
Muž, ktorého by niektorí nazvali dominantným, no on si tak nikdy nehovoril. Nešlo o ovládanie. Šlo o vedenie. O hlboké, neviditeľné spojenie, kde jej podriadenosť nebola slabosťou, ale darom. A on bol pripravený – dať jej hĺbku, v ktorej by konečne mohla padnúť… bez strachu, že sa rozbije.
Dvere zapraskali. Kroky. Jemné, isté. Jej prítomnosť bola ako vôňa bieleho jazmínu v noci – nenápadná, ale opojná. Stála v dverách – odetá v hodvábe, ktorý sotva zakrýval túžbu, čo z nej sálala.
„Kľakni,“ povedal ticho, ako šepot dychu pred búrkou.
Bez otázok, bez váhania. Klesla na kolená, s hlavou sklonenou, dychom zrýchleným. V tej chvíli vedel, že prišla. Nie slabá. Ale taká, čo sa nebojí odhaliť celú seba – až na kosť, až na dušu.
Prešiel k nej. Jeho prsty sa dotkli jej brady a zdvihol jej pohľad. Jej oči sa stretli s jeho – poslušné, dôverujúce, no vnútri planúce ako oheň, čo túži po vedení, po tvarovaní, po príslušnosti.
„Odovzdáš sa mi celá?“
„Áno, Pane.“
„Aj svoju bolesť?“
„Aj tú.“
„Aj svoje sny?“
„Len Vám.“
Usmial sa. Nie preto, že mal moc. Ale preto, že v nej našiel zrkadlo. Svoje svetlo.
Jeho ruka prešla po jej krku, nežne, ale rozhodne, a ona sa zachvela. Nielen pod dotykom, ale pod významom toho dotyku. Každý jej nádych bol tichým súhlasom. Každý jej výdych bol odovzdaním.
A on vedel, že dnešná noc nebude len o koži a remeňoch. Bude o tom, ako sa temnota učí žiť so svetlom. O tom, ako jeden pohľad, jedno slovo, jedno príkazové „ostaň“ môže byť svätejšie než modlitba.
Muž, ktorého by niektorí nazvali dominantným, no on si tak nikdy nehovoril. Nešlo o ovládanie. Šlo o vedenie. O hlboké, neviditeľné spojenie, kde jej podriadenosť nebola slabosťou, ale darom. A on bol pripravený – dať jej hĺbku, v ktorej by konečne mohla padnúť… bez strachu, že sa rozbije.
Dvere zapraskali. Kroky. Jemné, isté. Jej prítomnosť bola ako vôňa bieleho jazmínu v noci – nenápadná, ale opojná. Stála v dverách – odetá v hodvábe, ktorý sotva zakrýval túžbu, čo z nej sálala.
„Kľakni,“ povedal ticho, ako šepot dychu pred búrkou.
Bez otázok, bez váhania. Klesla na kolená, s hlavou sklonenou, dychom zrýchleným. V tej chvíli vedel, že prišla. Nie slabá. Ale taká, čo sa nebojí odhaliť celú seba – až na kosť, až na dušu.
Prešiel k nej. Jeho prsty sa dotkli jej brady a zdvihol jej pohľad. Jej oči sa stretli s jeho – poslušné, dôverujúce, no vnútri planúce ako oheň, čo túži po vedení, po tvarovaní, po príslušnosti.
„Odovzdáš sa mi celá?“
„Áno, Pane.“
„Aj svoju bolesť?“
„Aj tú.“
„Aj svoje sny?“
„Len Vám.“
Usmial sa. Nie preto, že mal moc. Ale preto, že v nej našiel zrkadlo. Svoje svetlo.
Jeho ruka prešla po jej krku, nežne, ale rozhodne, a ona sa zachvela. Nielen pod dotykom, ale pod významom toho dotyku. Každý jej nádych bol tichým súhlasom. Každý jej výdych bol odovzdaním.
A on vedel, že dnešná noc nebude len o koži a remeňoch. Bude o tom, ako sa temnota učí žiť so svetlom. O tom, ako jeden pohľad, jedno slovo, jedno príkazové „ostaň“ môže byť svätejšie než modlitba.
