Tridsať minút bez dychu
Dávno tu nebola poviedka o našej lekcii s Pánom krotiteľom. A múza ma dnes chytila – takzvane pod krk (smejem sa a červenám sa zároveň).
Rozhodla som sa teda, že sa s vami o tento zážitok podelím.
Týždeň a pol sme boli od seba, pretože sme obaja ochoreli. Nebolo to jednoduché. Obom nám chýbalo to povestné niečo od toho druhého.
So mnou navyše plieskala takzvaná pubertiačka, ktorá už nevedela, čo so sebou. Nutne potrebovala jeho reálnu pozornosť, a tak som robila naschvál zlobu (smejem sa – neberte si zo mňa príklad!).
Nedodržala som režim, video s modlením som sfalšovala, bola som drzá, papuľnatá a upišťaná. Čo vám poviem, dokonalá otrokyňa ako z veľkej knihy (vybuchujem do smiechu).
A čo na to on? Dával to veľmi športovo. Občas sa pousmial, občas sa až smial nad tým, ako mi šibe, ale keď už toho bolo moc – nekompromisne zasiahol. „Lola, miesto! Pome! Chceš ma ozaj nasrať?“ Vtedy už viem, že musím sklopiť uši, lebo na scénu môže prísť chladný krotiteľ.
A to naozaj nikto nechce...
Nakoniec prišiel deň D. Kvôli pracovnej vyťaženosti mal na mňa, nanešťastie, iba dve hodiny. Medzi nami je to žalostne málo, keďže sme zvyknutí na šesť až sedem hodín. Ale čo už? Lepšie ako nič. Vedela som, že táto lekcia bude dobrá, no v takú dokonalosť som ani nedúfala. Obaja sme boli vyhladovaní po tom druhom.
Keďže času bolo málo, išli sme rovno do našej herne. Už som stála na svojom mieste na koberci a on stál za mnou. Zrazu ma zozadu drsne schmatol pod krk: „No čo, poslúchala si? Chýbal som ti? Teraz buď drsná. Teraz provokuj, no poď, ukáž sa!“
Tým, že mám iba 150 centimetrov, som naňho pozerala zdola nahor. Dusila som sa a jediné, čo zo mňa vypadlo, bolo: „Už budem dobrá, Pane...“ Pozrel sa na mňa: „Lola, a to chceš, aby som ti uveril?“ Iba som sa usmiala. Vedela som, že dnes si to odskáčem. Pustil ma, drsne ma sotil na miesto a sám sa posadil do svojho kresla.
„Vyzliecť šaty!“ zaznel rozkaz. Dala som si ich dole. Pod nimi som mala ešte body, červené pančuchy a nohavičky. „To si zatiaľ nechaj... Kľaknúť a modli sa, poďme.“
Kľakla som si a spustila modlitbu. No čo čert nechcel, jasné, pomýlila som sa! Síce som na chybu prišla, ale už bolo neskoro.
Po modlení sa postavil a vraví: „Ruky. Pozri, aký som na teba dobrý – dnes len päť a päť rán.“
Vystrašene som vyhŕkla: „Za čo?! Veď som sa len raz pomýlila, prosím, Pane, nieeeeee!“ Chladne ma prerušil: „Mám pridať? Ak nie, tak poďme, nastav ruky...“ Veľmi neochotne, ale poslušne som ich vystrela. Prvá rana sadla tak dobre, až som vykríkla. Druhá, tretia... Tu som sa na chvíľu zložila na zem. Predýchala som to a hneď som sa nastavila naspäť, o to silnejšia prišla štvrtá rana a hneď piata. Prešiel na druhú ruku: jedna, dva, tri, štyri, päť.
Okej, prežila som. Spotila som sa, ale cítila som, že Pán je tu a v plnej paráde. Jeho oči sa leskli, boli hlboké a prísne. Presne toto som potrebovala vidieť.
„Postav sa.“ Chytil ma za vlasy a potiahol ku kreslu. Tam ma posadil a spútal mi ruky. Nastavil ma tak, aby som sa videla v zrkadle. Áno, áno, ideme sa znova strihať. Aby ste boli v obraze, ja som si už na túto tortúru zvykla. Už mi to nevadí, naopak, vzrušuje ma pocit, že jeho to vzrušuje. Videla som, ako sa mu pri tom postavil. „Páči sa ti, keď ťa oberám o korunu krásy, Lola?“ zavrčal mi do ucha a hrubým spôsobom mi zaryl hrebeň do pokožky. Baví ho strihať ma surovým štýlom.
Ťahá ma, drgá, hádže vecami – je pri tom nechutne drsný. Vlasy mi padajú na zem a ja viem, že on je v tej chvíli šťastný. Že je doma. Keď dokončil svoju prácu, ticho dodal: „Pozri sa, Lola, aká si nádherná... Moja otrokyňa je dokonalá.“ Odpovedala som: „Submisívna, ostrihaná a úplne Vaša. Áno, Pane, ďakujem Vám.“
Vtom ma silno potiahol za vlasy dozadu, zaklonil mi hlavu: „Otvor ústa, poďme! Ukáž mi, ako hlboko dokážeš prijať môj hnev!“ Otváram – a už v nich mám veľké dildo. Drsne mi šuká ústa, napína ma, slzy mi tečú prúdom. Vyberie ho na chvíľu a potom znova a znova. Šialené, aké to môže byť drsné a nepríjemné, no pritom neskutočne vzrušujúce.
„Prehltni ten odpor, Lola. Ty nie si nič, iba môj nástroj na ukojenie,“ opakoval pevným hlasom. A nemyslite si, že som pri tej fajke nedostala facky. Bolo ich dosť. Rad ich rozdáva na počkanie a ja som len cítila, ako sa moje líca sfarbujú dočervena.
Odopína ma a stavia ma na koberec. „Lola, sľúbil som ti za tvoju drzosť sto rán. Tak sa priprav. Rukami by som na tvojom mieste nehýbal, lebo začnem od začiatku. Vydrž! Budú silné a rátaj!“ A už to šlo. Jedna za druhou, kým ich nebolo sto. Jasné, bolelo to. Strapcový ťažký bič bolí a trhá kožu. Čo už, zaslúžila som si. Ale aj keby som si to nezaslúžila, on bol dokonale šťastný – ožilo v ňom to pravé sadistické hovädo. Jeho dych bol rýchly, spotil sa, usmieval sa, no pritom som na ňom videla, že ma dnes šetrí. Prečo? Netušila som, ale vedela som, že to musí mať nejaký dôvod... Po chvíli som zistila prečo.
Ukázal mi na posteľ: „Ľahnúť na brucho. Nech sa páči, tvoj obľúbený opasok. Rátaj!“ Ja ani netuším, koľko rán mi dal, vážne neviem. Viem len, že som bola úplne vlhká, celé moje vnútro pulzovalo túžbou. Viem, že ma to bolelo a cítila som, že do toho dáva všetku silu a rýchlosť. „Krič, Lola! Chcem počuť, ako ťa tá bolesť prebúdza!“ zreval, keď opasok dopadol na moje rozhorúčené zadné stehná. Metala som sa na tej posteli, ale nedovolila som si strčiť tam ruky. Za prvé, šľahol by ma po nich, a za druhé? Nechcelo sa mi rátať odznova (úsmev).
Vtom ma postavil a pritlačil k dverám. Chytil ma pod krk a začal ma škrtiť. No takou intenzitou, že môj mozog to hneď pocítil. Môj dych bol najprv rýchly, potom sa zmenil na čisté chrčanie...
A vtedy prišiel ten moment. Hrubá koža opasku, ktorý mi ešte pred sekundou bičoval zadok a stehná, sa mi náhle obmotala okolo krku. A utiahol ho. Neúprosne, surovo, na doraz. V tej jedinej sekunde sa zastavil čas. Moje pľúca narazili na neviditeľnú betónovú stenu.
Lapala som po vzduchu, no namiesto kyslíka sa mi v hrdle ozvalo len bezmocné, tiché chrčanie. V mojom mozgu v tej chvíli vybuchol chemický ohňostroj. Keď bleskovo klesá hladina kyslíka, telo bije na poplach, no myseľ zaplaví čistý, koncentrovaný adrenalín a endorfíny. Je to nebezpečný koktail, kedy sa pud sebazáchovy mieša s tou najtemnejšou extázou.
Zrazu mi začali tŕpnuť prsty na rukách, akoby nimi prešiel elektrický prúd. Stála som na špičkách, celá spotená, a môj zrak sa začal zužovať. Okrajové videnie mizlo, svet okolo mňa tmavol a v centre môjho vesmíru zostali len jeho oči. Prísne, hlboké, nebezpečné oči môjho krotiteľa. Cítila som obrovský tlak v hlave, akoby mi mal mozog vyskočiť z lebky. „Pozri sa na mňa, ty suka,“ zašepkal chrapľavo, s tvárou tesne pri mojej. „Komu patrí tvoj posledný výdych? Kto ťa vlastní?“ Bola to čistá, surová dimenzia, kde neexistovala minulosť ani budúcnosť. Iba prítomný okamih totálneho odovzdania. A on utiahol ešte viac. Vedome ma stláčal za hranicu vedomia, hral sa s mojím životom s istotou sériového vraha, ktorý jednoducho vie, že ma nepustí, kým nedokončí svoje dielo.
A potom ma pohltila absolútna tma. Moje nohy zoslabli, prestala som cítiť gravitáciu, prestala som existovať. Z tej dokonalej, tichej noci ma s prudkým šokom prebudila až brutálne silná facka. Jedna! Druhá! Tretia! Moje zreničky sa bleskovo roztiahli, krv sa mi znova rozliala do hlavy a ja som sa prebrala s priblblým úsmevom na tvári. Pozeral sa na mňa: „Si ok?“ – „Áno, Pane,“ zašepkala som a môj pohľad bol pohľadom nenasýtnej, zdrogovanej pubertiačky. „Prosím, Pane, ešte... ešte... Momenty, kedy strácam dych, sú chvíle, kedy k Vám patrím najviac.“ Iba sa temne pousmial: „Ty nenasýtna nezbeda! Chceš sa mi zadusiť pod rukami?“ – „Ak to urobíte Vy, Pane, tak áno,“ vydýchla som s absolútnym fanatizmom v hlase
Až vtedy, keď sa so mnou takto pohrával celých tridsať minút, mi došla tá absolútna pravda. Ja som zažila škrtenie už veľakrát, ale toto bol mega level. To, že som ho ani raz neprerušila, že som nedala žiadny signál na stop, pramenilo z našej bezhraničnej, chorej a pritom dokonalej dôvery. On presne vedel, kde je tá tenká červená čiara medzi nebom a smrťou. Vedel, že umieram túžbou po tom pocite, kedy strácam kontrolu nad vlastným telom. Keď ma opäť pustil a ja som takmer spadla na zem, moje vedomie sa vznášalo niekde mimo reality. Pre mňa prestal existovať svet – bol tam len on, vzduch, ktorý mi vrátil do pľúc, a vedomie, že táto nebezpečná hra je mojou najväčšou drogou
Keď skončil, znova ma hodil na posteľ a spútal ma. Roztiahol mi nohy a začal si navliekať čierne rukavice. Už vtedy viem... Áno, už to ide, Lola bude... mať orgazmus. „Budem ťa počuť prosiť o vyvrcholenie, Lola, alebo budeš opäť ticho trpieť?“ spýtal sa, zatiaľ čo mi prstami prechádzal po vnútornej strane stehien. Lenže najprv v zadku, v análiku, niečo chýbalo. Čo to bude, kto vie? Áno, správne, kolík (úsmev). Nenávidím ho, podotýkam! Ale nikoho v tej miestnosti to nezaujíma. Takže to predýchavam a šup, už je tam. „Uvoľni sa pre mňa,“ prikázal a potľapkal ma po líci. Potom mi dal škrabošku na oči a roubík! A do pičky išiel najprv kamarát dildo a potom vibračný vaginálny kolík!! Áno, kriste, mňam... Čo vám poviem, bolo to dobré. Moje telo bolo kompletne naplnené, paralyzované hračkami a ovládané len jeho sadistickou vôľou, až kým ma nenechal vybuchnúť do nekontrolovateľného orgazmu.
„Na rozlúčku desať rán s rákoskou na prsia, poďme, ruky dozadu!“ Jedna šupa za druhou. Auuuuu, veľmi to bolelo, auu! „Sadni si, nohy od seba, desať rán ešte na stehná, nech som s tebou ten týždeň, kým nebudeme znova spolu, lebo veď idem domov, sú sviatky.“ Takže desať rán na predné stehná. Dopadlo to dokonale... Mňamka! Áno, označil ma. Lenže ešte na úplnú rozlúčku ma škrtil s tým opaskom. Hodne silno. Zrazu som sa dostala do sveta, kde sa všetko točí... Ale tentokrát to bolo najsilnejšie. Dokonalosť.
Išlo sa domov a ja tu teraz sedím, píšem túto poviedku a usmievam sa ako pubertiačka. Mám priblblý úsmev na tvári odvtedy, čo som pri ňom prvýkrát stratila vedomie. Áno, áno, je to môj Pán dokonalosť! Sebaisté hovädo... Ale moje hovädo, iba moje! A ja som iba jeho!
Som zvedavá, kam to posunieme o týždeň.
Nana a jej krotiteľ
Dávno tu nebola poviedka o našej lekcii s Pánom krotiteľom. A múza ma dnes chytila – takzvane pod krk (smejem sa a červenám sa zároveň).
Rozhodla som sa teda, že sa s vami o tento zážitok podelím.
Týždeň a pol sme boli od seba, pretože sme obaja ochoreli. Nebolo to jednoduché. Obom nám chýbalo to povestné niečo od toho druhého.
So mnou navyše plieskala takzvaná pubertiačka, ktorá už nevedela, čo so sebou. Nutne potrebovala jeho reálnu pozornosť, a tak som robila naschvál zlobu (smejem sa – neberte si zo mňa príklad!).
Nedodržala som režim, video s modlením som sfalšovala, bola som drzá, papuľnatá a upišťaná. Čo vám poviem, dokonalá otrokyňa ako z veľkej knihy (vybuchujem do smiechu).
A čo na to on? Dával to veľmi športovo. Občas sa pousmial, občas sa až smial nad tým, ako mi šibe, ale keď už toho bolo moc – nekompromisne zasiahol. „Lola, miesto! Pome! Chceš ma ozaj nasrať?“ Vtedy už viem, že musím sklopiť uši, lebo na scénu môže prísť chladný krotiteľ.
A to naozaj nikto nechce...
Nakoniec prišiel deň D. Kvôli pracovnej vyťaženosti mal na mňa, nanešťastie, iba dve hodiny. Medzi nami je to žalostne málo, keďže sme zvyknutí na šesť až sedem hodín. Ale čo už? Lepšie ako nič. Vedela som, že táto lekcia bude dobrá, no v takú dokonalosť som ani nedúfala. Obaja sme boli vyhladovaní po tom druhom.
Keďže času bolo málo, išli sme rovno do našej herne. Už som stála na svojom mieste na koberci a on stál za mnou. Zrazu ma zozadu drsne schmatol pod krk: „No čo, poslúchala si? Chýbal som ti? Teraz buď drsná. Teraz provokuj, no poď, ukáž sa!“
Tým, že mám iba 150 centimetrov, som naňho pozerala zdola nahor. Dusila som sa a jediné, čo zo mňa vypadlo, bolo: „Už budem dobrá, Pane...“ Pozrel sa na mňa: „Lola, a to chceš, aby som ti uveril?“ Iba som sa usmiala. Vedela som, že dnes si to odskáčem. Pustil ma, drsne ma sotil na miesto a sám sa posadil do svojho kresla.
„Vyzliecť šaty!“ zaznel rozkaz. Dala som si ich dole. Pod nimi som mala ešte body, červené pančuchy a nohavičky. „To si zatiaľ nechaj... Kľaknúť a modli sa, poďme.“
Kľakla som si a spustila modlitbu. No čo čert nechcel, jasné, pomýlila som sa! Síce som na chybu prišla, ale už bolo neskoro.
Po modlení sa postavil a vraví: „Ruky. Pozri, aký som na teba dobrý – dnes len päť a päť rán.“
Vystrašene som vyhŕkla: „Za čo?! Veď som sa len raz pomýlila, prosím, Pane, nieeeeee!“ Chladne ma prerušil: „Mám pridať? Ak nie, tak poďme, nastav ruky...“ Veľmi neochotne, ale poslušne som ich vystrela. Prvá rana sadla tak dobre, až som vykríkla. Druhá, tretia... Tu som sa na chvíľu zložila na zem. Predýchala som to a hneď som sa nastavila naspäť, o to silnejšia prišla štvrtá rana a hneď piata. Prešiel na druhú ruku: jedna, dva, tri, štyri, päť.
Okej, prežila som. Spotila som sa, ale cítila som, že Pán je tu a v plnej paráde. Jeho oči sa leskli, boli hlboké a prísne. Presne toto som potrebovala vidieť.
„Postav sa.“ Chytil ma za vlasy a potiahol ku kreslu. Tam ma posadil a spútal mi ruky. Nastavil ma tak, aby som sa videla v zrkadle. Áno, áno, ideme sa znova strihať. Aby ste boli v obraze, ja som si už na túto tortúru zvykla. Už mi to nevadí, naopak, vzrušuje ma pocit, že jeho to vzrušuje. Videla som, ako sa mu pri tom postavil. „Páči sa ti, keď ťa oberám o korunu krásy, Lola?“ zavrčal mi do ucha a hrubým spôsobom mi zaryl hrebeň do pokožky. Baví ho strihať ma surovým štýlom.
Ťahá ma, drgá, hádže vecami – je pri tom nechutne drsný. Vlasy mi padajú na zem a ja viem, že on je v tej chvíli šťastný. Že je doma. Keď dokončil svoju prácu, ticho dodal: „Pozri sa, Lola, aká si nádherná... Moja otrokyňa je dokonalá.“ Odpovedala som: „Submisívna, ostrihaná a úplne Vaša. Áno, Pane, ďakujem Vám.“
Vtom ma silno potiahol za vlasy dozadu, zaklonil mi hlavu: „Otvor ústa, poďme! Ukáž mi, ako hlboko dokážeš prijať môj hnev!“ Otváram – a už v nich mám veľké dildo. Drsne mi šuká ústa, napína ma, slzy mi tečú prúdom. Vyberie ho na chvíľu a potom znova a znova. Šialené, aké to môže byť drsné a nepríjemné, no pritom neskutočne vzrušujúce.
„Prehltni ten odpor, Lola. Ty nie si nič, iba môj nástroj na ukojenie,“ opakoval pevným hlasom. A nemyslite si, že som pri tej fajke nedostala facky. Bolo ich dosť. Rad ich rozdáva na počkanie a ja som len cítila, ako sa moje líca sfarbujú dočervena.
Odopína ma a stavia ma na koberec. „Lola, sľúbil som ti za tvoju drzosť sto rán. Tak sa priprav. Rukami by som na tvojom mieste nehýbal, lebo začnem od začiatku. Vydrž! Budú silné a rátaj!“ A už to šlo. Jedna za druhou, kým ich nebolo sto. Jasné, bolelo to. Strapcový ťažký bič bolí a trhá kožu. Čo už, zaslúžila som si. Ale aj keby som si to nezaslúžila, on bol dokonale šťastný – ožilo v ňom to pravé sadistické hovädo. Jeho dych bol rýchly, spotil sa, usmieval sa, no pritom som na ňom videla, že ma dnes šetrí. Prečo? Netušila som, ale vedela som, že to musí mať nejaký dôvod... Po chvíli som zistila prečo.
Ukázal mi na posteľ: „Ľahnúť na brucho. Nech sa páči, tvoj obľúbený opasok. Rátaj!“ Ja ani netuším, koľko rán mi dal, vážne neviem. Viem len, že som bola úplne vlhká, celé moje vnútro pulzovalo túžbou. Viem, že ma to bolelo a cítila som, že do toho dáva všetku silu a rýchlosť. „Krič, Lola! Chcem počuť, ako ťa tá bolesť prebúdza!“ zreval, keď opasok dopadol na moje rozhorúčené zadné stehná. Metala som sa na tej posteli, ale nedovolila som si strčiť tam ruky. Za prvé, šľahol by ma po nich, a za druhé? Nechcelo sa mi rátať odznova (úsmev).
Vtom ma postavil a pritlačil k dverám. Chytil ma pod krk a začal ma škrtiť. No takou intenzitou, že môj mozog to hneď pocítil. Môj dych bol najprv rýchly, potom sa zmenil na čisté chrčanie...
A vtedy prišiel ten moment. Hrubá koža opasku, ktorý mi ešte pred sekundou bičoval zadok a stehná, sa mi náhle obmotala okolo krku. A utiahol ho. Neúprosne, surovo, na doraz. V tej jedinej sekunde sa zastavil čas. Moje pľúca narazili na neviditeľnú betónovú stenu.
Lapala som po vzduchu, no namiesto kyslíka sa mi v hrdle ozvalo len bezmocné, tiché chrčanie. V mojom mozgu v tej chvíli vybuchol chemický ohňostroj. Keď bleskovo klesá hladina kyslíka, telo bije na poplach, no myseľ zaplaví čistý, koncentrovaný adrenalín a endorfíny. Je to nebezpečný koktail, kedy sa pud sebazáchovy mieša s tou najtemnejšou extázou.
Zrazu mi začali tŕpnuť prsty na rukách, akoby nimi prešiel elektrický prúd. Stála som na špičkách, celá spotená, a môj zrak sa začal zužovať. Okrajové videnie mizlo, svet okolo mňa tmavol a v centre môjho vesmíru zostali len jeho oči. Prísne, hlboké, nebezpečné oči môjho krotiteľa. Cítila som obrovský tlak v hlave, akoby mi mal mozog vyskočiť z lebky. „Pozri sa na mňa, ty suka,“ zašepkal chrapľavo, s tvárou tesne pri mojej. „Komu patrí tvoj posledný výdych? Kto ťa vlastní?“ Bola to čistá, surová dimenzia, kde neexistovala minulosť ani budúcnosť. Iba prítomný okamih totálneho odovzdania. A on utiahol ešte viac. Vedome ma stláčal za hranicu vedomia, hral sa s mojím životom s istotou sériového vraha, ktorý jednoducho vie, že ma nepustí, kým nedokončí svoje dielo.
A potom ma pohltila absolútna tma. Moje nohy zoslabli, prestala som cítiť gravitáciu, prestala som existovať. Z tej dokonalej, tichej noci ma s prudkým šokom prebudila až brutálne silná facka. Jedna! Druhá! Tretia! Moje zreničky sa bleskovo roztiahli, krv sa mi znova rozliala do hlavy a ja som sa prebrala s priblblým úsmevom na tvári. Pozeral sa na mňa: „Si ok?“ – „Áno, Pane,“ zašepkala som a môj pohľad bol pohľadom nenasýtnej, zdrogovanej pubertiačky. „Prosím, Pane, ešte... ešte... Momenty, kedy strácam dych, sú chvíle, kedy k Vám patrím najviac.“ Iba sa temne pousmial: „Ty nenasýtna nezbeda! Chceš sa mi zadusiť pod rukami?“ – „Ak to urobíte Vy, Pane, tak áno,“ vydýchla som s absolútnym fanatizmom v hlase
Až vtedy, keď sa so mnou takto pohrával celých tridsať minút, mi došla tá absolútna pravda. Ja som zažila škrtenie už veľakrát, ale toto bol mega level. To, že som ho ani raz neprerušila, že som nedala žiadny signál na stop, pramenilo z našej bezhraničnej, chorej a pritom dokonalej dôvery. On presne vedel, kde je tá tenká červená čiara medzi nebom a smrťou. Vedel, že umieram túžbou po tom pocite, kedy strácam kontrolu nad vlastným telom. Keď ma opäť pustil a ja som takmer spadla na zem, moje vedomie sa vznášalo niekde mimo reality. Pre mňa prestal existovať svet – bol tam len on, vzduch, ktorý mi vrátil do pľúc, a vedomie, že táto nebezpečná hra je mojou najväčšou drogou
Keď skončil, znova ma hodil na posteľ a spútal ma. Roztiahol mi nohy a začal si navliekať čierne rukavice. Už vtedy viem... Áno, už to ide, Lola bude... mať orgazmus. „Budem ťa počuť prosiť o vyvrcholenie, Lola, alebo budeš opäť ticho trpieť?“ spýtal sa, zatiaľ čo mi prstami prechádzal po vnútornej strane stehien. Lenže najprv v zadku, v análiku, niečo chýbalo. Čo to bude, kto vie? Áno, správne, kolík (úsmev). Nenávidím ho, podotýkam! Ale nikoho v tej miestnosti to nezaujíma. Takže to predýchavam a šup, už je tam. „Uvoľni sa pre mňa,“ prikázal a potľapkal ma po líci. Potom mi dal škrabošku na oči a roubík! A do pičky išiel najprv kamarát dildo a potom vibračný vaginálny kolík!! Áno, kriste, mňam... Čo vám poviem, bolo to dobré. Moje telo bolo kompletne naplnené, paralyzované hračkami a ovládané len jeho sadistickou vôľou, až kým ma nenechal vybuchnúť do nekontrolovateľného orgazmu.
„Na rozlúčku desať rán s rákoskou na prsia, poďme, ruky dozadu!“ Jedna šupa za druhou. Auuuuu, veľmi to bolelo, auu! „Sadni si, nohy od seba, desať rán ešte na stehná, nech som s tebou ten týždeň, kým nebudeme znova spolu, lebo veď idem domov, sú sviatky.“ Takže desať rán na predné stehná. Dopadlo to dokonale... Mňamka! Áno, označil ma. Lenže ešte na úplnú rozlúčku ma škrtil s tým opaskom. Hodne silno. Zrazu som sa dostala do sveta, kde sa všetko točí... Ale tentokrát to bolo najsilnejšie. Dokonalosť.
Išlo sa domov a ja tu teraz sedím, píšem túto poviedku a usmievam sa ako pubertiačka. Mám priblblý úsmev na tvári odvtedy, čo som pri ňom prvýkrát stratila vedomie. Áno, áno, je to môj Pán dokonalosť! Sebaisté hovädo... Ale moje hovädo, iba moje! A ja som iba jeho!
Som zvedavá, kam to posunieme o týždeň.
Nana a jej krotiteľ
