Mokré telo mokrá duša

Milí moji čitatelia, ktorých bavia moje príbehy... Je to tu. Dnes je deň D! A všetko to odštartovalo ešte uprostred noci.

Na displeji mi blikla správa. Krátke, chladné a nekompromisné príkazy, z ktorých ma okamžite zamrazilo v podbrušku:

„Zajtra predtým, než po mňa prídeš, napustíš vaňu. Maximálne, ako sa dá.
Napustíš ju studenou vodou. Pripravíš mi nástroje na svoje miesto...
Raňajky ti predpokladám hovoriť nemusím. ߘ Budem s tebou tancovaυ na hrane Ņivota. ްߘ A zoȅenieޅ striebornC pڃsku.b

Mala som ho vyzdvihnúť presne o 9:00. Lenže ráno sa mi skomplikovalo a z domu som vyrazila až o 8:15. Predo mnou bola upchatá cesta do Bratislavy a šialený zoznam úloh.

Najprv šprint na byt, napustiť ľadovú vaňu, dokonale rozložiť pomôcky. Potom zohnať čerstvé raňajky, zohnať tú prekliatu pásku, kávu a letieť na miesto stretnutia. To všetko za 45 minút! Vravíte si, že je to nemožné? Sledujte submisívnu ženu v strese. Áno, meškala som sedem minút. Ale zvládla som to.

Sedela som za volantom v bratislavskej zápche a hypnotizovala autá pred sebou. „Uhnite, preboha, lebo ma zabije,“ tlačila som ich pohľadom.
Keď tie inštrukcie v noci prišli, ostala som úplne nemá. Stratila som slová, čo sa mne stáva málokedy. Môj milovaný, krutý Paníček presne vedel, že ráno niečo mám. Schválne hodil svojeis mladé otrokyni do cesty prekážky, nech sa trochu potrápi, zúfa a stresuje. Celú noc som nespala. Premýšľala som, kde ráno zoženiem striebornú pásku a ako stihnem tie raňajky. On totiž neznáša, keď meškám. A ja nemeškám nikdy.

Vždy čakám ja naňho, keďže dochvíľnosť nie je práve jeho silná stránka (smejem sa).

Hnala som sa na miesto. Samozrejme, na parkovisku ešte nebol. Čakala som päť minút a srdce mi búšilo až v krku. Potom som ho zbadala. Išiel ležérne, mal na sebe tepláky a vyzeral neskutočne božsky. Presne ako tí filmoví policajti, keď vychádzajú spotení z fitka... Och, podlomili sa mi kolená.

Prudko otvoril dvere, sadol si a jeho chladný hlas okamžite preťal vzduch v aute: „No čau, Lola. Meškáš sedem minút.“

„Čože?!“ vyletelo zo mňa ublížene.
„Veď meškám iba kvôli Vám! Keby ste si nevymysleli, že musím ísť najprv na byt, napúšťať vaňu a pripravovať hračky, som tu na sekundu presne!“

Jeho pohľad stvrdol. „Lola?! Pýtal sa ťa niekto? Utíš sa. Máš plus sedemdesiat rán. No a môžeme ísť, poďme,“ dodal a na perách sa mu objavil nebezpečný úsmev.

Usmiala som sa tiež, hoci ma triaslo. Tak veľmi mi chýbal. Ten jeho špecifický úškrn, z ktorého mi bolo jasné, že ma dnes rozoberie na kúsky. Čo to bude tentoraz?!

Dorazili sme na byt. Sadli sme si k stolu, jedli sme a rozprávali sa. Smiali sme sa, hľadeli si do očí a užívali si, že sme konečne spolu. Moja kabelka visela na stoličke hneď vedľa mňa. Vnútri skrývala vibračný kolík a análny kolík. Strieborná páska už provokatívne ležala na stole...

Zrazu sa postavil. Tak prudko a nečakane, ako to vie len on. Vo mne v tej sekunde zamrzol všetok život. Zľakla som sa, no zároveň ma zaliala vlna čistého, živočíšneho vzrušenia. Čo príde teraz?

Namiesto odpovede ma surovo schmatol za vlasy zozadu. „Chytil“ je príliš slabé slovo. Tršklol mnou tak, že mi vyletela hlava dozadu, a druhou rukou mi zovrel krk. Netlačil na smrť, len ma mierne priškrtil – presne tak, aby som ucítila his absolútnu, drtivú moc. Bez slova ma ťahal hore po schodoch do izby, akoby som bola len jeho majetok. Buchol dverami a hodil ma na koberec. Skôr než som sa stihla spamätať, opäť mi zovrel vlasy a vytiahol mi hlavu k svojim nohám.

„Modli sa, Lola!“ zavelil.
Skúsili ste sa niekedy modliť k svojmu Bohu, zatiaľ čo vám trhá hlavu za vlasy? (smejem sa).

Hovorím vám, slová sa hľadajú ťažko. Ale ten pocit? Bol neskutočne sexy a hlboký.
Sadol si do svojho masívneho kresla.

Jeho tón bol mrazivý: „Vyzleč sa!“
Pozrela som naňho zdola. „Pane, celá?“
„Áno, celá! Okamžite.“

Zhadzujem zo seba oblečenie. Nahotu pred ním už dávno neriešim. Tento muž ma naučil milovať vlastné telo, vyliečil ma z komplexov a naučil ma nehanbiť sa za jediný kúsok svojej kože.
V ruke sa mu zrazu objavila rákoska. Jej svišťanie vo vzduchu poznám až príliš dobre.

„No poďme na tie resty, čo máš, Lolinečka moja! Otoč sa, ruky za hlavu, nohy od seba. Rátaš!“
Lenže dnes bol zvláštny deň.

Moje telo bolo precitlivené a bolesť som znášala neskutočne ťažko. Snáď najhoršie v živote. Jeho plné, tvrdé rany ma lámali. Uhýbala som sa, šklbala som sebou, plakala od bezmocnosti a potila sa, akoby som zabehla polmaratón. Obaja sme videli, že môj prah bolesti je dnes niekde úplne inde.

Po šesťdesiatich ranách ma nechal tak, no úľava neprišla.

„Okej, Lola, ruky pred seba. Štyridsať rán,“ rozkázal chladnokrvne.

Pred očami sa mi prekrútili panenky. Nasucho som preglgla, s trasúcimi sa ramenami som vystrela ruky dopredu a zavrela oči. Každý dopad bolel tak, že mi paralyzoval myseľ. Pre mňa je toto hneď po chodidlách to najkrutejšie miesto.

Dnes bol drsný. Neskutočne drsný, až hnusný... a mňa to privádzalo do šialenstva. Čím bol ku mne horší a nekompromisnejší, tým viac som horela túžbou. Bol to mix čistého strachu a nadržanosti. Schmatol ma pod krkom a šmaril ma k dverám. Oprel sa do mňa, škrtil ma a vpíjal sa mi do očí. A ja som hľadela do tých jeho nádherných, neľútostných očí.
Videla som v nich vlka, ktorý sa chystá roztrhať svoju srnku. Pomaly. Pretože tento vlk sa s jedlom hrá nesmierne rád.

A tie facky! Dnes lietali extra silné facky a rozdával ich na počkanie.
Stačil jeden nesprávny pohľad, hlbší nádych alebo len tak, pre výstrahu.

Bác! Hlava mi letela nabok.

„Lola, dajte tie ruky dole! Nebráň sa mi, vieš, že to neznášam!“ zúril.
„Pane, nerobím to naschvál...“ vzlykala som, „bojim sa, naozaj sa snažím!“
„Snaž sa viac!“ odvrkol a prišla ďalšia.

Facky padali a ja som cítila otrasy až v mozgu. Au. Jedna za druhou. Moja tvár horela, no medzi nohami som bola úplne mokrá. Lola tiekla.

Zrazu mi skrútil ruky za chrbát, cvakli putá. Na krk mi zapol vysoký, kožený obojok, ktorý ma nüti držať hlavu neprirodzene hore.

„Lola, choď dole a prines si tie veci, čo si si zabudla v kabelke,“ povedal s úškrnom.
Pozrela som naňho cez slzy. „Pane, ale ako? Som spútaná...“
„Môj problém? Makaj!“

V hlave mi kričal alarm. Tebe snáď šibe? Veď tie veci mám hlboko v kabelke!
Kráčala som dole schodmi a počula jeho kroky tesne za sebou. Prišli sme k stoličke. Ako mám bez rúk otvoriť kabelku? Ako v nej mám nájsť tie dve veci? A aby toho nebolo málo, som pred ním stále úplne nahá. On si medzitým sadne za stôl, pomaly usrkával zo svojho čaju a s neskutočnou škodoradosťou ma pozoroval. „Hajzel,“ nadávala som mu v duchu, no v očiach mi iskrilo. Však počkaj, ja na to prídem.
Skúsila som nohou postrčiť kabelku. Nižšie. Nepodarilo sa, tak som jedným kopnutím zvalila celú stoličku. Trvalo to celú večnosť, no nakoniec som kabelku dostala na stôl a zubami ju prevrátila. Všetok ten ženský neporiadok sa vysypal. Začal sa zúfalý lov na análny kolík a vibrátor. Trvalo to hádam dvadsať minút. Veci mi neustále padali z úst, musela som si kľakať na kolená, brať ich zo zeme perami a znova ich ukladať.

Keď som to mala, kráčala som hore schodmi. Paníček išiel tesne za mnou a s každým krokom ma holou dlaňou tľapkal po zadku. Ten zvuk bičovania kože ma vzrušoval. Málokedy ma bije holou rukou, milovala som to. Usmiala som sa cez rameno.

V izbe ma bez milosti hodil na posteľ ako vrece zemiakov.
„Roztiahni nohy!“ rozkázal a natiahol si gumené rukavice.

Pomyslela som si: Ooo, takto skoro? Dobre, poď, Lola je pripravená na orgazmus.
Lenže namiesto jemného dotyku mi bez akéhokoľvek varovania surovo a hlboko zatlačil kolík priamo do zadku! Vôbec som to nečakala.

Zaskočilo ma to tak, že som vykríkla od bolesti a v očiach sa mi zaleskli skutočné slzy. Hneď nato mi vrazil vibrátor do pičky. To bolo lepšie, no moje telo bolo v kŕči, nedokázala som sa uvoľniť, lebo som stále myslela na ten tlak v zadku. Na análne veci ma naozaj neužije. Ale zaujíma to môjho Pána? Ani trochu (smejem sa).

Vtom vytiahol niečo zo svojej tašky. Začula som zvuk odlepujúcej sa pásky a niečo mi pritlačil na zadok. Preboha, čo to je?

A potom prišiel šok. Doslova.
Pustil do mňa elektrické šoky priamo do sedacích svalov. Aby to malo tie správne grády, oblial mi zadok studenou vodou. Auuu! Až vtedy sa začalo peklo. Najprv sekunda ticha... a potom bum! Vystrelilo to mnou neskutočnou silou, svaly mi nekontrolovateľne trhalo. Chvíľu nič a zrazu znova obrovská rana. Čo vám budem hovoriť... táto nová hračka ma začne veľmi rýchlo baviť.

Popritom mi zapol vibrátor v pičke na maximum, no ja som sa v tom kŕči nedokázala urobiť.
„Prosím, Pane...“ žobrala som s hlavou zaborenou do vankúša, „dajte ten kolík preč, neviem sa sústrediť... prosím Vás.“

Pozrel sa na mňa a jeho pohľad trochu zmäkol. „Dobre, Lola...

Poď, teraz sa urob pre mňa. Poď, ideš!“
Vytiahou ho a to bolo ono. Konečne sa to vo mne prelomilo. Slastný orgazmus a do toho tie brutálne rany prúdom. Triasla som sa ako v horúčke.

Neskôr ma postavil, zložil mi putá a pritiahol si ma tesne k sebe. Dýchali sme jeden do druhého. Chytil ma za bradu a hlboko sa mi pozrel do očí.

„Lola, veríš mi?“ opýtal sa s vážnosťou, z ktorej naskakovala husia koža.
Pozrela som naňho s absolútnou oddanosťou: „Pane, viac ako sebe... Ste mojím všetkým, dýcham len pre Vás.“

Vzal kožený opasok, ovinul mi ho okolo krku a utiahol. Znova. A znova. Ťahal ma na samotnú hranicu vedomia. Párkrát ma úplne vyplo, svet sčernel a prebrali ma až ostré facky na líca.
„Lola, si späť? Dobre. Lola, dýchaj...“
Otvorila som oči, mala som unavený, zničený, no šialene hravý pohľad. „Pane... prosím... ešte,“ zasmiala som sa provokatívne.

Ani na sekundu nezaváhal. Opäť ma stiahol na hranu, tam, kde sa realita stráca. Keď som padala k zemi, vždy ma pevne zachytil, prefackal ma k vedomiu a išlo sa ďalej.
Áno, viem, že je to extrémne nebezpečné. Tieto hry sa hrajú so životom a smrťou, preto ich nikdy nerobte s niekým, komu neveríte na milión percent. Môj Pán ma však pozná lepšie ako ja sama. Sleduje každé chvenie kŕčov môjho tela a presne vie, kedy musí opasok povoliť.

Zrazu ma opäť schmatol za vlasy a ťahal ma do kúpeľne. Tam na nás v tichu čakala tá obrovská vaňa plná mrazivej vody. Stáli sme nad ňou, otočil si moju tvár k sebe. Pozrel sa na mňa a usmial sa, pretože na mojich perách videl rovnaký úsmev. Videl, že som nedočkavá, že chcem viac.

A vtom ma bez jediného slova a bez milosti zatlačil pod hladinu... Celú hlavu pod vodu.
V tej sekunde ma zaliala absolútna, ľadová prázdnota. Tá voda bola mrazivo studená, pálila ma na koži. Keď ma po niekoľkých nekonečných sekundách prudko vytiahol za vlasy nahor, lapala som po vzduchu a kašľala. Voda mi stekala úplne všade, bola som kompletne premočená.

Ľudia, to je geniálny pocit. Ten moment, kedy je dôvera medzi nami taká silná, že hoci máte hlavu pod vodou a nemôžete dýchať, viete, že váš život drží v rukách on. Je len na ňom, kedy vás vytiahne. Pozrel sa na mňa, zatiaľ čo som sa triasla od chladu a vzrušenia, a len chladne podotkol: „Veľmi sa ti hodí, keď máš mokré vlasy...“

Ten silný stisk jeho rúk, s akým ma drsne držal pod hladinou, vo mne rezonuje doteraz.
Teraz, keď tieto riadky píšem z bezpečia domova, sa mi od čistého vzrušenia opäť klepu ruky na klávesnici.

Som neskutočne šťastná a vďačná, že s ním możem zažívať toto všetko.
Že mu môžem bez jedinej pochybnosti odovzdať moju myseľ, moju dušu a celé moje telo.
Mám ho veľmi rada a ďakujem mu za to, ako ma vedie, ako ma formuje a ako ma vždy dokáže vypočuť. Bezpečne ma sprevádza týmto temným, no krásnym BDSM svetom.
Som nesmierne vďačná, že môžem byť jeho.

A iba jeho.

Ďakujem, Pán Krotiteľ.

Vaša Nana a jej Krotiteľ.